Blackout
2018-06-26
Už ste sa niekedy seriózne zamysleli,
čo by sa stalo, keby zrazu celoplošne vypli prúd? Autor
Blackoutu nie len že nad tým rozmýšľal, ale
konzultoval rôznych odborníkov a napísal dosť
znepokojivý román, pri ktorom človeku behajú zimomriavky po
chrbte.
Kniha približne v 2 týždňoch opisuje, čo by sa asi dialo,
keby v jednom momente v celej Európe vypadla elektrina. Že zo zasúvky hociktorú hodinu dňa prúdi šťava považujeme
za samozrejmé a väčšinou si ani neuvedomujeme, čo všetko v modernom svete závisí od dodávky prúdu. Pretože všetko. Pri vážnom výpadku by sa
toho stalo oveľa viac, než že si spravíme romantický večer pri sviečkach ako v tých zriedkavých chvíľach, keď búrka na pár hodín vyhodí ističe. Veľmi rýchle zlyhanie jednotlivých oblastí moderného života je podrobne rozpracované v knižke a nechcem ho tu siahodlho rozoberať. V podstate v priebehu prvých pár dní či
dokonca hodín úplne skolabuje zásobovanie potravinami, vodou a liekmi. Zakrátko zatvoria obchody, banky, nebude možné čerpať pohonné hmoty, takže čo i len každodenné dochádzanie do práce sa stane nemožným. Ohluchnú telefóny, nebudete vedieť, čo sa deje s vašou
rodinou a známymi alebo hocikým pomimo druhého suseda. Bez rádia (nemá kto vysielať), televízora a internetu sa k vám nebudú
dostávať novinky ani informácie. Ľudia odkázaní na medicínsku starostlivosť budú masovo zomierať
ako prví, potraviny v skladoch sa pokazia, zvieratá pokapú,
ekonómia sa v okamihu zrúti a občania prestanú
chovať dôveru voči štátu, v systéme nastanú trhliny a začne sa rozpadať.
To je len veľmi stručne zhrnuté, podrobnejší opis všetkých
rozmanitých hrôz, na ktoré nám ani fantázia nestačí, mnohé inšpirované udalosťami počas
nedávnych skutočných katastrôf ako zemetrasenie na Haiti,
hurikán Katrina, havária vo Fukushime... nájdeme v knihe.
Rozdiel spočíva v tom, že postihnutým krajinám
okamžite prichádzajú na pomoc ostatné štáty,
čo v prípade Blackoutu až tak nefunguje, lebo vlastne už
nemá kto pomôcť... Všetci sa zmietajú v chaose (a tme). O
to podľa všetkého pôvodcom blackoutu išlo,
keď sa rozhodli odstavením elektriny čoby "chrbtice" civilizácie v
podstate zvrhnúť systém a nastoliť nový svetový poriadok. Nejaké hrubo formulované motívy, prečo si to ľudstvo podľa nich zaslúži, sú v texte načaté, ale podrobnosti o ich "novom" režime, ktorý by mal po vynulovaní civilizácie nastať sa nedozvieme. Autor ich označuje len "anarchisti".
Príbeh sa sústreďuje na zážitky niekoľkých jednotlivcov, to ako výpadok prežívali oni a čo sa dialo okolo. Väčšina z nich boli nejakí papaláši a úradnici Európskej únie, teda v podstate "vyvolení", ktorým sa aj počas krízy dostávalo privilégií ako sprchy, proviant a záložné zdroje energie na pracovisku. Takže oni to samozrejme prestáli celkom dobre v teplučku svojich kancelárií. Z hlásení sa dozvedáme o situácii v uliciach, ako približne to vyzerá v mestách kde stotisíce ľudí nemajú čo žrať, piť a nemajú kam šťať. Trochu mi vadilo, že sa na celú vec pozeráme skoro výlučne len z pozície politikov a úradníkov, nie normálnych ľudí, ktorí sú predsa len tí čo celý deň stoja v prešivákoch v rade na polievku, rabujú v obchodoch a ohadzujú kameňmi budovu parlamentu. Potom tu bol hlavný hrdina, ktorý bol opäť zu viel hlavný a zu viel hrdina. Dosť odveci sa dostal postrelený do nemocnice a potom do väzenia, aby nám mohli byť ukázané silné nemocničné a väzenské scény. Na Taliana bol vôbec nejaký moc veľký akčný hrdina, asi aby nebola nuda ani v prestávkach medzi tým, keď sa ľudia vonku navzájom okrádali a kuriatka zomierali v studených umelých liahňach. Toľko môj komentár k príbehu.
Román spomína medzinárodnú aj medziľudskú spoluprácu a solidaritu, ktorá ale vydržala tak po štvrtý deň bez prúdu. Vysokopostavení, ktorí sú za riešenie krízovej situácie zodpovední, sa zatiaľ potajme starajú o
svoju rodinu a
svoje zadky. Pred verejnosťou sa samozrejme rozsah drámy starostlivo zatajuje, takže radoví občania nemajú ani šajnu, aká je situácia kritická a na čo sa majú pripravovať. A tým sa dostávam k tej časti, čo z toho vyplýva mne.
Ako sa už dlho domnievam, väčšina ľudí je absolútne nepripravená na akékoľvek zlyhanie a vôbec si nepripúšťa, že by sa niečo mohlo stať. To si určite mysleli aj v spomínanej Fukushime... Aj keď scenár popísaný v knihe nie je pravdepodobný, je stále dobre možný (opisované útoky sú teoreticky uskutočniteľné) a dôsledky by boli fatálne. Inak povedané, šance sú nízke, ale v stávke je príliš veľa. Preto je podľa mňa z bezpečnostného hľadiska trochu blbé, nemať v rukáve žiadne rezervy a žiadne stratégie pre prípad núdze. Je to jednoduché. Obyvateľ panelákového bytu s jednou kuchyňo-obývačkou, ktorý má bežne k dispozícii fľašu minerálky, štvrťku pizze zo včera a dve plechovky piva v chladničke, pôjde dole prvý. Možno v deň č. 2 nájde ešte nejaké navlhnuté čipsy, ani nie po 24 hodinách je o hlade. Keď odmontuje splachovaciu nádržku na hajzli, môže mať vodu na ďalších pár dní, ak je sám. Do týždňa je o smäde. A potom ho udupú v šóre na prídel. Na chate v horách, kde majú drevo na celú zimu, potraviny na mesiac dopredu a kopy snehu všade okolo (príbeh sa odohráva v zime), si skoro ani nevšimnú, že sa niečo deje. V čom je rozdiel? V sebestačnosti, samozrejme. Domácnosti sú závislé na pravidelných dodávkach a keby niektorá z nich mala vynechať... sme nahratí. Väčšina prežije ledva deň bez prívodu tepla, svetla, vody, jedla...
zvonka.
Žijeme v systéme, ktorý je perfektne vyladený aby všetky tieto naše potreby kedykoľvek naplnil. Spoliehame sa, že kým platíme, dostaneme svoju "dávku". Ak by systém z nejakého dôvodu krachol (napríklad z dôvodu blackoutu), nemáme nič. Väčšina z nás (Slovákov, Európanov...) v stabilitu a "nenarušiteľnosť" tohoto mechanizmu dôveruje bezvýhradne, už dlho žijeme v mieri, netrápia nás prírodné pohromy, nejaký čas už nič veľké nevybuchlo a odkedy Rusi zavreli kohútik s plynom už tiež ubehlo dosť času... Otázku, nakoľko je naša viera v systém a v štát absolútna, si musí zodpovedať každý sám za seba. Zo správania ľudí mi plynie, že väčšinová populácia sa naň rada spolieha. Spoliehajú sa, že keď zostanú bez príjmu dostanú príspevok. Že keď budú starí a nevládni dostanú dôchodok. Že keď vypadne prúd, tak ho v priebehu nanajvýš pár hodín nahodia. Že keby náhodou mal prísť blackout... tak zodpovední sa postarajú, nie?
Ľudia sú závislí na veľmi veľa veciach (a sami nad nimi nemajú žiadnu moc), v čom tkvie určitý hazard, pretože bez nich by proste a jednoducho
neprežili. Už dávno si človek prestal robiť starosti s tým, čo bude jeho rodina jesť zajtra alebo v zime, lebo veď supermarkety majú otvorené prakticky nonstop. Žijeme zo dňa na deň a nemyslíme na to, že budúcnosť by mohla priniesť niečo škaredé a žiadny obchod by nabudúci týždeň nemusel existovať. Pre predstavu čo by to bol prúser sa stačí pozrieť, ako to vyzerá v supermarketoch deň pred štátnym sviatkom. Asi príde takmer každému smiešne, aby v sklepe držal 100-litrový kanister s vodou, ktorá by rodine vydržala 2 týždne. Zásoba potravín na dlhšie ako pár dní nie je až tak zvláštna, veľa rodín bežne chodí napríkad na týždňové nákupy, ale veľa ani nie a držia doma jedlo len pre okamžitú spotrebu. Iná situácia je na dedine, ľudia majú viac miesta, špajze a komory, studne ako alternatívny zdroj vody. Ale aj to sa pomaly stáva minulosťou, hoci práve na vidieku je veľa možností, ako by sa na taký blackout dalo pripraviť. V paneláku je asi ťažko priestor na vrece múky alebo police zaváracích pohárov, nehovoriac napríklad o chove zveri. Nebudem tu strašiť apokalypsou a tváriť sa, že
the end is coming a treba mať doma bunker, ale ja sama by som sa bez istých zábezpek cítila strašne závislá, nie len v súvislosti s nejakou veľkoplošnou krízou, ale všeobecne kvôli akejsi odkázanosti. Asi sa necítim dobre spoliehať sa vo všetkom len na druhých, na trh, na štát, na vládu, na peňažný systém. Najradšej sa spolieham sama na seba a čím svojpomocnejšie sa o seba dokážem postarať, tým lepšie. Tým sa cítim nezávislejšie a bezpečnejšie.
Dobrý náhľad do problematiky priniesol jeden známy, ktorý je pre mňa typickým obrázkom
slovenského konzumenta, čo sa chce mať hlavne dobre a užívať si pohodlie, je tak trochu neschopný sám
niečo dosiahnuť vlastným rozumom a silami a stále kuká po druhých, čo majú oni a on nie a závisť a pocit nespravodlivosti mu sprestrujú inak pokojný život. Človek, ktorý chce hlavne istoty (politický podtext nezamýšľaný). Pre
mňa teda to, že ak by sa niečo vo svete alebo doma pokakalo,
tak sa o mňa štát alebo hocikto iný postará,
istota nie je. Istota je naopak, že sa o vás nepostará
nikto, hlavne ak by sa stal nejaký prúser a postarať sa o
seba musíte sami. Tento známy hovorí, že má dosť iných problémov (ktoré podľa môjho názoru často vyplývajú z onej závislosti a ešte ju prehlbujú) a nechce sa mu znepokojovať sa niečím, čo nie je aktuálne. Je v tom určite aj viera, že podobná vec hádam za našich životov akutálna nikdy nebude, ale asi aj lenivosť pripustiť si niečo také nepekné a deprimujúce, lebo ľudia radi ignorujú to čo sa ich momentálne bezprostredne nedotýka. Svet funguje tak, ako funguje, nie je v našich silách na tom niečo meniť a preto si netreba robiť hlavu s iným vývojom. A ak by nejaká nepriaznivá situácia nastala, no tak potom sa ňou môžeme zaoberať, napríklad že sa pridáme k pľundrovačke alebo skapeme. Podobné nastavenie vidieť napríklad pri životnom štýle - zakiaľ ľudia nemajú zdravotné problémy, vôbec sa takými prkotinami nezaťažujú. Až keď im zubatá dýcha na krk, pripustia si, že by možno niečo mali spraviť. Žijeme si veľmi dobre a takmer nikto z nás nemá v pamäti hlad, strach, násilie, chlad. V takých podmienkach je ťažké predstaviť si nejakú reálnu hrozbu.
Keď všetko povážim, len sa utvrdzujem v tom, že istý stupeň nezávislosti je pre mňa výhodný a komfortný. Nech už sú to solárne panely, piecka na drevo - keby náhodou niekedy vypadol elektrický sporák, alternatívne kúrenie, záhrada, drobný chov, špajza s potravinami, pivnica so zaváraninami... Do akej miery byť paranoidný je opäť otázka za milión a asi ju nikdy uspokojivo nezodpovieme, dokým nepríde zombie apokalypsa. Podľa mňa to (ako so všetkým) netreba hnať do extrému a zabarikádovať sa doma v pivnici za hradbou z mäsových konzerv. Keby sme celý svoj život podriadili tomu,
čo ak, tak nemáme čas sústrediť sa na to, čo sa deje tu a teraz. Úplná posadnutosť je rovnako absurdná ako úplná ignorancia. Každopádne každý s tým môže naložiť ako sám uzná za vhodné a niesť následky.
V prípade kolapsu vieme, že na dedine ľudia nemajú problém, v meste by vznikla tlačenka. Na druhej strane, keď si opäť zoberiem za príklad Blackout: francúzska rodina žijúca na vidieku v bezprostrednej blízkosti atómovej elektrárne, si tiež veľmi nepomohla. Bez elektriny prišlo k haváriám v niekoľkých európskych jadrových elektrárňach a k úniku radiácie. Práve jadrové elektrárne boli najzávažnejším a najdesivejším problémom vo "vypnutej" Európe a v nastalej situácii teda nebol priestor na nejakú poriadnu evakuáciu (a navyše kam by ste asi tak išli). Nie len že ste bez jedla, je vám zima a okradli a zbili vás, ale možno práve v tejto chvíli si radiácia pomaly prežiera cestu vašimi tkanivami. Takže ak by sme si chceli vytvoriť čo najlepšie podmienky na prežitie blackoutu, nechoďme bývať ani do blízkosti jadrovej elektrárne.
Tak teda YOYO ľudia, nikdy neviete, kedy to vypukne, tak nezabúdajme... Vždy pripravení!
Lebo
Morgen ist es zu spät...
Komentáre k článku
Osobne si myslim, ze rozumny ciel je pripravit sa na taky cas, aby odznela prva vlna nepokojov, a ked sa vyzabija/vymre dost ludi v mestach, dediny nebudu mat problem uzivit sa aj bez potreby high-tech zasobovania a prisposobit svoje fungovanie. Odhadujem, ze to bude niekde okolo mesiaca, ale je to len divoky odhad, a neviem, ci iba to, ze clovek ma zasoby na svoju beznu existenciu, je dost.
Na katastrofy, ktoré sa ti zdajú dostatočné pravdepodobné a chceš mať zábezpeku, sa ti to môže oplatiť. Ak máš čas a nelezie ti to veľmi do normálneho života, môžeš sa snažiť zabezpečiť čo najlepšie pre ďalšie prípadné scenáre.. Je to o každého vlastnom nastavení, čo sa mu zdá zmysluplné a výhodné. A dobré je nechať si svoje plány pre seba. ;D