Argentina being Argentina
2018-10-10
Predstavte si, že po neviem koľkátich kilometroch sme sa zase raz ocitli na Rute 40, to je tá cesta čo vedie cez celú Argentínu od dola až hore viac než 4000
km. Voľakedy dávno,
už to ani pravda nie je, sme po nej bikovali na ďalekom juhu a užili si napríklad úsek "vo výstavbe" medzi Tres Lagos a Gobernador Gregores, kde sme zapadli do bahna tak, že sme ho po každých pár odtlačených metroch museli zoškrabovať z kolies, lebo sa drelo o blatníky. Ach, tie sladké spomienky... Každopádne 40-ka je ďalšia taká veľmi slávna a obľúbená trasa pre motorkárov, cyklistov, Japoncov ťahajúcich za sebou vozík (true story) a prosto všelijakých iných dobrodruhov, pretože... ide napríklad skoro cez polku kontinentu a cez rozličné odtienky argentínskej stepi a polopúšte.
Potešiteľné bolo, že takmer celá dĺžka cesty 40 odtiaľto až po jej koniec na bolívijskej hranici je vyasfaltovaná, takže uvidíme, či po nej pôjdeme a skončíme v Bolívii, alebo... sa napríklad pokazí laptop, ktorý nám zaisťoval malý, ale potešiteľný príjem, užitočné informácie a spojenie so svetom. Je pravda, že sme počítali s všelijakými rostodivnými komplikáciami, ale tie sa týkali skorejky bicyklov a nie nového počítača. Keď bolo jasné, že s tým nič nevieme spraviť, M. to zaniesol do servisu. V argentínskom obchode samozrejme povedali, nech dojde po sieste. Po sieste bolo jasné, že sa toho ujko za celý deň ani nedotkol a večer, po celom dni čo to uňho
ležalo nám oznámil, že
nemá šrobovák, aby otvoril dekel. To čo je za servis pre ježkove bulvy, keď nevedia otvoriť laptop a prečo to do ježkových gulí nepovedal hneď?! Na druhý deň, keď už sme vlastne chceli byť preč z mesta, sme utekali do druhého servisu. Long story short, nechali si to tam do ďalšieho dňa a spravili opäť guvno, na záver "technickej kontroly" nám povedali, že treba spraviť to, čo im M. na začiatku povedal aby spravili. Vysvitlo, že nemajú žiadne vybavenie a ževraj možno by také mohli mať v Buenos Aires. Čo vám harašiší ľudia?
Rozhodli sme sa,
že to skúsime v ďalšom meste. Skúsili. Obišli sme obchody s počítačovým príslušenstvom, v tom kde chlapec vyzeral najkompetentnejšie sme v pondelok nechali objednať adaptér a čakali do piatku, kedy mal prísť. V piatok nám predavač oznámil, že dopravca zablúdil a doručil tovar do inej provincie(!). Fuck my life, už sme skoro týždeň hnili v nejakom zaprdenom argentínskom malomeste a túžili vypadnúť, ale povedali sme že dobre, počkáme teda ešte do pondelka, lebo určite by nás čakala presne tá istá čakacia procedúra všade inde, kde by sme sa ten blbý adaptér pokúšali v tejto rici-pána zohnať. V pondelok nám chlapec z obchodu napísal, že to zajtra dojde, ale predajca navýšil cenu o 220%. What the vták? Predstavte si, že si v Alze niečo objednáte, po týždni tovar doručia po tom, čo bol stratený v Maďarsku a nakoniec vám oznámia, že tak teda cena za ktorú ste to objednali bola len tak na navnadenie a teraz chceme 2,5-násobok. Argentínskej jebnutosti už bolo dosť a pretože nevidím dôvod ju podporovať, nakoniec sme si to nezobrali (ani sme si neboli istí, či nám to naozaj pomôže problem vyriešiť) a na druhý deň po úplne premrhanom týždni konečne vypadli.
Ešte predtým som našla na internete asi 30 kontaktov na počítačový servis v Salte, najväčšom meste široko-ďaleko. Pýtala som sa rovno, či majú počítač, ktorý dokáže prečítať náš nezvyklý typ disku. Väčšina sa z toho snažila vykrútiť a ponúkať mi svoje argentínske "riešenia", ktoré už skúšali inde a boli na nič. Po niekoľkých únavných konverzáciách som všetkých prinútila priznať sa, že to proste nemajú. Jeden obchod mal úplne inú prezentáciu, dokonca facebookovú stránku v angličtine, to je úplne bezprecedentné! Po chvíli mi potvrdili že jasnačka majú iný počítač na ktorom môžu ten disk otestovať, a keď už som si išla napísať adresu, tak sa to celé konečne vysvetlilo... akoby nehovorili po anglicky a nemali techniku
keď sú v Lancashiry. Malo
mi to dôjsť hneďka,
ha-ha že angličtina v Argentíne. V UK ten prístroj čo potrebujeme majú v každej blbej dzedzine... No nič, jeden obchod v Salte sa tváril že to normálne majú, ale neskôr už sa neozvali a keď mi Argentínec povie "sí" a nepotvrdí to aspoň raz, tak to môže znamenať hocičo od "nie" po "mačka mi prebehla po klávesnici". Pôvodne sme do Salty ani nechceli ísť a hentomu pc opravárovi som neverila ani pé ani cé, takže sme váhali, ale nakoniec sa to zdalo rozumné a išli sme to teda skúsiť do hentej obdoby krajského mesta. Aby som to skrátila, ten cicinbrus mal notebook 3 dni, nakecal nám takú znôšku bludov, že to by ani Rostas nevymyslel, napríklad že má počítač, ale nemôže náš disk otestovať, lebo by musel vymazať všetky svoje dáta.
Náhodou sme už skôr cestou k hentomu buzerantovi prechádzali okolo nejakej inej opravovne počítačov a M.-ova ženská intuícia nás tam teraz nasmerovala. Síce sme na ujka čakali ale hodinu, keď si počas pracovnej doby niekam odskočil, ale podarilo sa mu niečo, čo ešte nikomu v tejto pablovej riti - nabootovať z USB kľúča. Ostali sme z toho úplne vyvalení, lebo sme to nepovažovali za možné. V konečnom dôsledku sa mu aj tak nepodarilo spraviť nič ďalšie a dal nám adresu na kamaráta v inom obchode, ktorý bol len ďalší Argentínec a zase urobil hovno a to bol náš posledný pokus. Ujka si ale zapamätáme ako skutočného hrdinu, lebo vnukol M.-ovi nápad a ten neskôr prišiel nato, ako nabootovať z USB, ale opraviť sa nám to tu asi nepodarí. Bohužiaľ nás toto celé zbytočne stálo veľmi veľa drahocenného času a energie, pritom doma by to pravdepodobne bolo hotové za deň-dva. Aj to je Južná Amerika.
Približne v rovnakom čase sme veľmi pravidelne začali dostávať defekty (hlavne M.), a to tak pravidelne že pomaly
každý deň, niekedy na oboch kolesách zároveň alebo aj dva-tri za deň. A často sme neobjavili žiadnu príčinu, čo celú záležitosť robí ešte frustrujúcejšiu. Všade je plná riť kaktusov a všelijakých agresívnych zelín s tŕňmi a bodliakmi, ale fyzicky sme v dušiach nijaké zabodnuté ostne nenašli, takže to bolo okrem otravného aj poněkud mysteriózne. V priebehu pár dní sme použili všetky rezervné duše a zapláty a do nasledujúceho väčšieho mestečka sme sa horko-ťažko dotentovali na poslednej poplátanej duši čo ešte jakš-takš držala pokope, dokým neprdla tiež a M. musel posledných pár kilometrov odtlačiť. Konečne sme mohli ísť do nejakého cykloobchodu, kde M. dúfal, že mu povedia v čom je problém a chybu opravia. Mne bolo jasné, že mu akurát zaplátajú tú istú starú dotrhanú dušu a povedia, že na ceste je veľa pichliačov z kaktusov. Môžete si tipnúť, čo bolo bližšie k pravde. Ale pekne postupne. V prvých dvoch bicicletériach sme nevybavili nič, lebo sa im "pokazila mašina" na karty, takže dostanú figu borovú a nie naše peniaze, aj keď by som to mala ísť kúpiť do najbližšieho mesta. Takéto veci podporovať nebudeme. Cudzinec v tomto štáte zaplatí minimálne 10% hodnoty na poplatkoch za výbery hotovosti a konverzie, takže všetko čo kúpime za hotové je minimálne o desatinu drahšie. Keď chcú byť argentínski, tak nech predávajú Argentíncom. V treťom obchode boli ochotní nechať si zaplatiť spôsobom hodným 21. storočia, ale zas mali veľké makové. Najprv chcel opravovať defekt, potom sme sa odkomunikovali že polovica dier na každej gume je zvnútra, tak nás poslal kúpiť si niekde inde papierovú pásku a nové duše, lebo on nemá. Díky za taký servis, keď si aj tak musím všetko robiť sama. Nakúpili sme nové duše a záplaty a dúfali, že to bola len zlá karma zato, že tu píšem také škaredé články o Argentíne.
Nakoniec sme teda skončili až v Salte a opäť sa rozhodovali, ako a čo ďalej. Na všetky strany máme hory. Ešte voľakedy dávno v Santiagu sme povedali, že neskôr sa vrátime do Atacamy, lebo to bolo ešte ďaleko a dosť dobre sme sa tam mohli aj nedostať.
Hraničné prechody tu ležia vo výške nad 4000 m.n.m. a to je dosť maso aj keby nefučalo, nebolo to v divočine ďaleko od civilizácie a cesty nevyzerali ako pieskovisko. Ale to je opäť iný príbeh.
Komentáre k článku