little things: Altiplano

Altiplano

2018-12-14

Po kadejakých horách nás cesty zaviedli...tiež do hôr, ale takých trochu rovnejších pre zmenu. Polovička Bolívie leží na náhornej plošine, takže sme síce 3500 m.n.m. a všade okolo sú hory, ale ideme vlastne po rovine.

Po Argentíne a Čile sme očakávali naozaj už čokoľvek, lebo ak dva najvyspelejšie štáty Južnej Ameriky vyzerajú hentak...tak Bolívia je prekvapivo úplne pohodková! Ani s hygienou to nie je také hrozné, ako sa ~~nafrnení Čileánci~~ ľudia tvária, aj keď je pravda že po 7 mesiacoch na cestách sme tu zažili prvé problémy a začali dezinfikovať vodu. Ale haldy odpadu sú aj všade inde, nie len v Bolívii (milióny plastových fliaš v Argentíne) a ak niekde nie sú, tak preto, že široko-ďaleko nikto nežije. Prebiehajú kampane, ktoré vyzývajú ľudí, aby sa nechovali ako prasce a nerobili všade bordel. V týchto obciach to vyzeralo trošku čistejšie a estetickejšie, ale už sa mi stalo, že sme ráno došli do dediny so sáčkom s odpadkami a keď som sa pýtala policajta, kde tu majú odpadkový kôš, povedal že oni tam také nemajú. Alebo používajú veľký plechový sud, v ktorom je okrem popola kopa sčernalých petfľaší a je jasné, že keď sa naplní, žiadne smetiarske auto nepríde. Rovnako sme videli upratovačov zbierať odpadky popri ceste, ktoré potom navŕšia na jednu kopu, škrknú zápalkou a celé chvályhodné dielo dovedú do juhoamerického konca. Ale opäť to nie je nič čo by sa vymykalo, lebo veď v Čile prikurujú sáčkami a fľašami, asi lebo im to mokré drevo nechce horieť. A v bolívijskych mestách, kde odvoz smetí funguje, to vyzerá snáď ešte horšie... všetok bordel sa nahádže na ulicu, najlepšie doprostred križovatky, kde ho najprv rozfúka vietor, rozjazdia autá a roznosia pouličné psiská, kým prídu smetiari a nalopatujú to do auta. Ale to vieme, že Latinská Amerika je špinavá, poďme si povedať o tých pekných veciach.

Bolívia je naozaj zaujímavá, aj napriek relatívnej modernizácii tu pretrvávajú silno zažité tradície. Ženy bežne nosia kroje, tradičný komplikovaný odev, často nejakú "ležérnu" verziu alebo niečo medzi. Podľa všetkého to závisí od vkusu dotyčnej dámy, lebo veľa Bolívijčaniek chodí oblečených aj "normálne", je to úplne náhodné a pestré. Muži kroje nenosia. Ženy, hlavne bábušky na trhoch majú strašne dlhé a krásne vlasy a na konci nosia priviazané také vlnené brmbolce, hovoríme tomu "lamie copánky". Raz som taký brmbolec držala v ruke, je veľmi ťažký a ťahá vlasy, aby rýchlejšie rástli. Vlna a vlnené výrobky boli pre Indiánov a pre ľudí z hôr veľmi dôležité a majú dlhú tradíciu. V mnohých rodinách sa do dnešného dňa vlna spriada a tká ručne. Vyrábajú sa z nej pončá, svetre, deky... Vzorované farebné deky sa tu používajú ako noše na chrbát, v ktorých sa prenáša všetko možné od nákupu alebo zloženého prenosného stánku so zmrzlinou až po deti. Okrem toho babky-podnikateľky mávajú káričky s mobilnou jedálňou. Na káre majú naložené obrovské hrnce zabalené v dekách, lavór na umývanie tanierov a plastové štokrle čo sa dajú naskladať do seba (niekedy je aj slnečník). Káričku potom odparkujú na námestí, rozložia štokrle a nakladajú obed. Šrajtoflu, čo je nejaké plátené vrecko ťahajú odkiaľsi z podprsenky. Potom je ďalší druh bábušiek, ktoré majú polystyrénovú krabicu na kolieskach, z ktorej predávajú domácu zmrzlinu. Je tam niekoľko príchutí v pásoch a tetka prejde naberačkou krížom cez všetky farby, takže každý kopček je zmesou rôznych príchutí. Tovar sa samozrejme predáva na ulici, na takom poriadnom pouličnom trhu sa dá kúpiť všetko od hajzelpapiera po televízor a chladničku. Ryža, cukor alebo cestoviny sa predávajú nebalené z obrovských vriec. Trhovníčky majú takú malú závesnú váhu čo sa položí na prst. Niekedy jazdí nákladné auto a z korby predáva ovocie (a vždy má nejakú retardovanú zvučku). A okolo obeda obchádza dedinami zmrzlinárske auto, to sa zbehne celá dzedzina a asistentka sediaca v kufri vydáva zmrzlinu z polystyrénových krabíc cez otvorené zadné dvere.

Keď náhodou musíme nakupovať v obchodoch, je to vždy boj. Ľudia na dedine mávajú otvorené dvere zabezpečené mrežou (a to je často jediný znak, podľa ktorého spoznáme, že tam majú obchod). Keď sa snažím nadzídznuť dovnútra, aby som zistila, čo si môžem kúpiť, v tme sa diskrétne črtajú police s polo-tušenými tvarmi. Musím zazvoniť a keď príde majiteľka, rozprávame sa cez mrežu. Často to vyzerá takto:
"...cestujeme na bicykloch a nemôžeme variť. Čo máte?"
"Len to čo tu vidíte." Neurčito mávne rukou do šera za sebou.
"Hm...a máte chleba?"
"Nie."
"Ovocie?"
"Nie."
"A čo takto keksy?"
"Hmm..."
"Aha...tak ďakujeme, dovidenia."

Myslíme si, že dedinskí predavači sú z nášho príchodu takí šoknutí, že im to skratuje obvody. Keď po 10-tich rokoch čo chodia furt tie isté babky a presne vedia čo je v ponuke a čo chcú, zrazu príde párik nejakých bielych tvárí, sú z toho strašne vykoľajení. Raz som sa snažila jedného dedka opýtať, čo je dofrasa v tých jeho empanádach a vždy som dostala len odpoveď "un boliviano" alebo "empanáda".
"Dobre ale čo je v tej empanáde?"
"Jedno boliviano."
"Ale vnútri, čo tam je?"
"Empanada."

Najprv som si myslela, že nerozumejú našej španielčine a že je naozaj tak zlá (ale v Argentíne a Čile sme taký problém nemali). Neskôr som pochopila, že oni sú naprogramovaní len na určité odpovede (niekedy dostanem úplne inú odpoveď než na akú sa pýtam...) a my ich proste rozhodíme z ich zabehaného režimu. Tiež sme sa presvedčili o tom, že Bolívijci nevedia počítať. Babky v obchodoch počítajú 5 + 5 bolivianov na prstoch a keď jej dám náhodou dvacku, tak sa ďalších 5 minút trápi s výpočtom, koľko mi má vydať. Alebo to vzdá a zavolá si na pomoc vnučku. Normálne by sme čakali, že človek, ktorý má obchod a pracuje ako predavač, bude vedieť aspoň základné súčty. But not in Bolivia. Na vlastné oči som videla, ako si recepčná na hosteli počítala na kalkulačke, koľko je 150-148.

Ďalšia pre mňa nepochopiteľná vec je množstvo politickej reklamy. Dobre, píšu na múry a na mosty že Evo sí a s Evom na veky vekov. Ale prečo si to dávajú ešte aj na baráky pre ježkove vajcia? Si predstavte že by si ľudia na Slovensku grafitovali na steny domov že "ďakujeme za vlaky zadarmo, Robert", "do tankoch na Budapešť" alebo podobné chobotiny. (Milovaný a nenávidený) Evo Morales je bolívijskym prezidentom už 12 rokov a Bolívijci si síce odhlasovali v referende, že už stačilo, ale Evo to očividne nerieši, čo on nejaké referendum a ide kandidovať štvrtýkrát. Niektoré plody jeho prezidentovania sme zažili sami, napríklad novú štvorprúdovú cestu s priestrannou krajnicou do La Paz alebo MHD lanovku v meste.

Ak som spomínala náznaky 21. storočia náhodne vmixované do tradičného spôsobu života, niekedy sa to prejavuje až absurdne. Napríklad v obchodoch a jedálňach mávajú na stene obrázok pápeža alebo Ježiša a hneď vedľa neho nejakú nahatú ceckatú mindžu. Alebo babky vo všetkých tých sukniach nosia okrem vretena schované aj dotykovky a podobne. Je to sranda, Bolívia je naozaj unikátna a je toho veľa, čo som ešte nespomenula a určite sa k tomu vrátim v nejakom ďalšom článku. Dovtedy si užite fotky!

Keď človek vyjde z Uyuni, jedného z turistických hotspotov krajiny

Počkať, Európska únia?

Salar de Uyuni, najväčšia soľná pláň na svete

Ľudia si na Salar chodia robiť divné fotky

Typické bolívijské mestečko na náhornej plošine

Tornádko

Evo sí

Polievka zo sáčka, a.k.a obed "so sebou"

Výhľad na La Paz "v jame" z okolitých hôr

La Paz-ská MHD

Spôsob prepravy, ktorý tu dáva najviac zmysel

Taká dobrá papája

Polievka s hranolkami

Bábuška s nošou

Altiplano

Komentáre k článku