little things: #2 Týždeň na mori

#2 Týždeň na mori

2024-06-24

Keď chce ísť človek do Ameriky, tak to nie je tak úplne jednoduché, lebo je v ceste tá veľká mláka, čo sa volá Atlantik. To väčšinou znamená tak 15-hodinový otravný let so všetkými s tým spojenými čakaniami a inými mrzutosťami. Jedine, že by sa to dalo inak! Zaoceánska plavba na Queen Mary 2 je jediná pravidelná linka medzi Európou a Amerikou a okrem námorného dobrodružstva to je aj luxusný pobyt vo veľkolepých priestoroch s livrejovaným personálom na každom rohu, kde sú hostia rozmaznávaní špičkovými službami a starostlivo zostaveným programom. Kráľovná morí sa dlhý čas pýšila samými superlatívmi čo do veľkosti, to do nákladnosti. S množstvom barov a reštaurácií, bazénmi, divadlom, kinom, kasínom, knižnicou, 2600 hosťami a cez 1000 členmi posádky je to prakticky plávajúce mesto. Na palube lode sa v spoločenských priestoroch nosia večerné šaty a hostia chodia vystavovať na obdiv svoje elegantné toalety a okázalé outfity. Pýtate sa, ako sa my hodíme na takú loď?

To je ona

Keď ide človek na vandrovku na polroka, balí si do svojej batožiny VEĽMI praktické a veľmi esenciálne veci. Zopár príkladov: Kocka tuhého mydla/šampónu/pracieho prostriedku, funkčné rýchloschnúce "stredné tričko“ so stojačikom, ktoré vie zastupovať úlohu spodného trička, vrchného trička, mikiny, pyžama a uteráku. Asi máte predstavu. A aj keď sa dá celá plavbu absolvovať v teplákoch a bagancoch, ak človek trávi čas v krčme u Zlatého leva, v bufete alebo v posilke, my sme si tu parádu určite nechceli nechať ujsť. Preto sme sa nachystali a nechali vo veľkých natlačených ruksakoch trochu miesta na oblek s motýlikom, plesové šaty a spoločenské topánky. A pretože gala večery na kráľovnej Mariške nie sú len také dedinské tancovačky u hasičov, vždy je popredu vyhlásená téma večierku, aby si hostia mohli zbaliť plesové šaty v správnych farbách. Počas našej plavby bol ples v znamení červenej a zlatej a maškarný bál.

Nahodili sme sa do gala

Čo sa na takej plavbe robí týždeň v kuse, keď zrovna nie sú večierky? Počas “obyčajných“ večerov (predpísaný dresscode je vtedy ležérny, len “smart attire“, teda formálne oblečenie) sa da ísť na tanečné večery, do divadla, do kina a samozrejme do jedného z pubov so živou hudbou. Počas dňa prebiehajú organizované športové aktivity, premietania, prednášky a samozrejme posedávanie, alebo “loungovanie“ v niektorom zo salónikov/barov. Hostia majú na výber najesť sa v reštaurácii so slávnostným viacchodovým menu a obsluhou, v bufete so švédskym stolovaním alebo v kajute. Keď sa hovorí o plavbách, v prvom rade sa tým myslí prežieranie. Človek to ani všetko nestíha: raňajky, bufet, obed, poobedňajší "čaj", večera, druhá večera, polnočný guláš. Z tohoto všetkého musí byť hneď jasné, kto je cieľovým zákazníkom: seniori. Priemerný vek na lodi bol asi 65 rokov, takže niekto taký mladistvý a úžasný ako my vytŕčal a boli sme za hviezdy.

Chodba

Reštaurácia

Galéria, keby si nejaký mecenáš chcel odniesť domov obraz

Loď meria od provy po kormu pol kilometra a má 13 poschodí a my sme s prekvapením zistili, že za celý deň nachodíme vyše 20 000 krokov, takmer ekvivalent našich túr po pobreží počas dorsetských čias. Zaujímavosťou plavby v smere na západ je utekanie pred časom, každú noc sa posunuli hodinky o hodinu vzad, takže sme mali 25-hodinové dni. Veľmi populárne sú prechádzky alebo beh okolo celej lode po 7. palube (2 okruhy sú 1 míľa). Inak ľudia posedávaju v salónikoch a vymieňajú si anekdotky.

Druhý deň plavby sme na prednáške stretli dvoch milých amerických dôchodcov, ktorí sedeli za nami v kinosále a oslovili nás, či sme holandskí cyklisti. Otázka nás zmiatla lebo nebola až tak strašne odveci, my totiž SME cyklisti. Vysvitlo, že si nás pomýlili s niekým iným, koho stretli pri naloďovaní, mali dobrý pokec a chceli by s nimi ísť na večeru pokračovať začatý rozhovor. Holanďania sa vraj práve zosobášili a chystajú sa na veľký cyklovýlet po Amerike. Vymenili sme si s Američanmi číslo kajuty (asi jediný spôsob ako niekoho nájsť na lodi s 2600 pasažiermi a bez signálu a internetu) a dohodli sa, že ak ich nájdu prví oni, pošlú ich naším smerom a naopak. Takže sme hľadali ľudí, ktorí vyzerajú ako my a sú cyklisti. Na tanečnej lekcii valčíka sme na ďalší deň stretli mladý sympatický pár, ktorý vyzeral podobne ako my, avšak boli to Angličania a neboli cyklisti. Skamarátili sme sa a spoločne čudovali, koľko podobne vyzerajúcich mladých ľudí ešte môže na palube byť. Ako dni ubiehali, prichádzali sme so stále novými teóriami, prečo ich nikdy nestretneme a kde by sa asi mohli celý ten čas zašívať. Možno všetok čas trávia v kajute - ak by človek chcel, môže si všetky jedlá nechať nosiť na izbu a nemusí vôbec vystrčiť nos. Možno sú chorí na ošetrovni, alebo majú prístup do prémiovej reštaurácie a chodia jesť výhradne tam. Je šanca, že v skutočnosti vôbec nevyzerajú ako my. Bola to taká malá záhada.

Naši Angličania tiež mali malú záhadu, ktorú sme im medzičasom pomohli rozriešiť. V prístave v Southamptone, keď stáli v dlhej rade pasažierov čakajúcich na naloďenie a tá sa len veľmi pomaly posúvala vpred, si nemohli nevšímnúť takých dvoch povaľačov. Nenútene polihovali s batohom obďaleč na tráve, čítali knihu a len tak loungovali ešte predtým, než otvorili salóniky na lodi. Samozrejme že Angličania mali vlastné teórie. Že sú to novinári, alebo stopári a čakajú kým všetci ostatní nastúpia na palubu a potom sa pokúsia votrieť na loď. My sme náhodou vedeli, že sa tým dvom proste len strašne nechcelo čakať niekoľko hodín v rade dôchodcov s kuframi, lebo check-in je naozaj zorganizovaný príšerne, tak sa rozhodli trochu si polebediť obďaleč dokým sa všetci ostatní nanateperia na loď a potom bez stresu nastúpiť ako poslední. Postupne ich prišlo osloviť niekoľko zamestnancov prístavu, či je "všetko v poriadku" a "how are you doing" (asi britské lingo pre "láskavo odtiaľto vypadnite"). Asi však nevedeli nájsť nijaký skutočný dôvod, prečo sa tam pasažieri s platným cestovným dokladom nemôžu povaľovat pod stromom, tak to nakoniec vyriešili úplne nečakane: ponúkli tým sockám, že ich dostanú na loď prioritne bez čakania.

Medzitým sme sa zoznámili s mladým párom, ktorý bol z Holandska, ale stále to neboli cyklisti. Rozmýšľali sme, kde netrávime vôbec žiaden čas? Určite v posilňovni. Stretli sme ďalší pár, ktorý neboli oni. Už sme si začínali myslieť, ze sú vymyslení. Prisahala by som totižto, že ku koncu plavby už sa všetky tie tváre začínajú opakovať, tak kde by ešte mohli byť? Ani Američanov sme odvtedy nestretli, takže sme sa ich nemohli opýtať na ďalšie podrobnosti. Nevadí, hľadaním Holanďanov sme si našli iných kamošov a toto pátranie bola dobrá zábavka pre našu skupinu. Nakoniec našli Holanďania nás.

Raz večer sme sa vrátili do kajuty a našli si správu na záznamníku. Doteraz sme nikdy lodnú pevnú linku nepoužili a mysleli si, že to musí byť lodná kancelária, lebo kto iný by nám asi tak volal na lodi? Na naše prekvapenie to boli holandskí cyklisti, ktorí dostali číslo našej kajuty od Američanov a zatelefonovali naň (že uau, to sa dá?!). Dohodli sme si s nimi afternoon tea na ďalší deň a poznávacie znamenie malo byť niečo, podľa čoho "určite spoznáme, ze sú cyklisti". Takže veľké odhalenie! Pár s cyklistickou helmou vyzeral ako my, ale tak o 25 rokov. V kinosále posediačky, za tmy a zozadu si nás asi mohli pomýliť. Záhada sa nakoniec vysvetlila! Ak sme tých ľudí aj stretli už predtým, určite sme ich nezobrali do úvahy ako potenciálnych kandidátov. A inak to ani nemohlo dopadnúť - náš zážitok s nimi osobne nebol ani zdǎleka taký zaujímavý ako všetko to, čo viedlo k nášmu stretnutiu. Záhada bola odhalená (áno, trávili čas v posilke). Aby sa kruh uzavrel, ešte raz sme narazili na Američanov, ktorý to celé dali do pochodu.

Takže tak vyzerá svet bez internetu. Týždeň trvá nájsť dve osoby spomedzi dvoch tisíc. Z jednoduchého zoznamovania sa stane detektívne pátranie. Týždeň zavretý na lodi bez informácií zvonka, človek sa cíti ako v nejakom limbe, úplne vytrhnutý z reality. Niekoľko dní nečítal noviny a nemal kontakt s nikým mimo lode. Celý surreálny zážitok ešte umocňuje to, že vás stále obskakujú lokaji a čašníci a vy v skutočnosti nemáte nič iné na robote, len jesť a nechať sa zabávať.

Naša plavba tiež neprebiehala úplne štandardne, lebo hneď prvú noc nás kapitán zobudil hlásením, že musíme spraviť zachádzku k pobrežiu, lebo jeden z pasažierov potrebuje medicínsku starostlivosť a priletí pre neho vrtuľník. Potom nás zobudil spomínaný vrtuľník, lebo pristávacia plocha bola očividne na streche našej kajuty. Neskôr sme mali nejakú poruchu, kvôli ktorej musela loď úplne zastať. Toto všetko vyústilo do asi 4-hodinového meškania, čo bola pre väčšinu pasažierov v podstate dobrá správa, pretože smažka na lodi potrvá dlhšie a do New Yorku sa doplavíme doobeda namiesto o piatej ráno. Takže ráno sa aj tí najväčší lenivci vytrepali na palubu, aby sledovali ako sa plavíme ústím rieky Hudson popod most Verrazzano okolo sochy tetky Slobody. Loď vraj postavili tak, aby sa presne vošla popod most len s minimálnou rezervou a keď človek stál na hornej palube a sledoval so zaklonenou hlavou a otvorenými ústami ako sa spodok mosta blíži, do poslednej sekundy mal pocit, že musíme stožiarom naraziť. Kuk video.

Blížime sa k pevnine

Po tomto neobyčajnom zážitku na "kráľovskej" lodi symbolizujúcej pokrok a luxus sa presunieme k ďalšej ukážke ľudského génia - mestu New York. New Yorkom začneme už našu naozajstnú cestu po Amerike a držme si palce, vážení, lebo hlučných, veľkohubých Amíkov sme mali dosť už po týždni na lodi.

#2 Týždeň na mori

Komentáre k článku