# 4 Rhode Island

2024-07-11

Keď sme sa chystali do Nového Anglicka, ľudia naznačovali, že to je veľmi nóbl región a žijú tam samí zazobanci. Ešte sme toho v tejto krajine nevideli veľa, ale obrovské vilky na obrovských pozemkoch asi nerastú na stromoch všade. Pobrežie Rhode Islandu, kde sme strávili asi týždeň, je v podstate dovolenková destinácia pre milionárov. Rodina, u ktorej sme robili dobrovoľníkov, sa považuje za “starousadlíkov”. Tým sa nepáčia všetci tí prachatí prisťahovalci, lebo skupujú pobrežie, robia si súkromné pláže a sťažujú sa, že im domáci smrdia rybacinou. Rybári a boháči teda proti sebe vedú susedské vojny, čo v USA samozrejme znamená súdne spory. Napríklad boháč nahlási suseda farmára, že prekročil kvótu na počet sviní, lebo mu v skutočnosti vadí smrad. Farmár mal veľa sviní, pretože jednej z nich sa práve narodili prasiatka. V tomto prípade bolo rozhodnuté, že prasiatka nie sú naozaj svine a farmár môže naďalej chovať celú prasačiu rodinku. Na farmára s kukuricou boli zase ponosy, že jeho plašiace petardy na vtáky robia nekresťanský rámus a to predsa nemôže byť s kostolným poriadkom. Boháč si teda tentokrát presadil svoje a farmár s kukuricou zavrel kšeft, lebo bez plašičov mu vtáky požrali polovicu úrody. Domáci sa preto cítia v nepráve, že im do politiky kafrú ľudia, ktorí akurát prídu na leto dovolenkovať a potom odtiahnu do New Yorku, ale môžu si zaplatiť právnikov.

Naši hostitelia sami seba skromne označili za priemerne majetných. Okrem obrovského domu a pozemku mali plachetnicu, ktorá minimálne keď bola nová, mala hodnotu takej menšej nehnuteľnosti. Tri veľké autá na domácnosť vyzerajú byť taký normálny štandard. Majú doma menšiu solárnu elektráreň, z čoho sa po pár prepočtoch dá vyzistiť, že ich 2-členná domácnosť spotrebuje len 15x viac energie, ako tá naša v Rakúsku. Hlavným žrútom je určite veľký vonkajší vyhrievaný bazén, ku ktorému si plánujú zaobstarať ešte obrovský vykurovaný skleník na pestovanie citrónov a manga. Skúsme si na chvíľu predstaviť, ako asi musia vyzerať iné domácnosti, keď toto sú tí uvedomelí, ekologicky zmýšľajúci ľudia. Rodinná firma podniká v lodiarskom priemysle a naliali do nej v posledných rokoch viac peňazí, než by asi bolo slušné, lebo majú firemné úvery navyše založené domom, v ktorom bývajú.





Celý ich život sa okrem vnúčeniec točí okolo lodí a rýb. Počas nášho pobytu sme čistili plachty na plachetnicu a vo firme práve rezali nákladnú loď na polovice s tým, že ju skrátia a zase zvaria, aby zodpovedala pobrežným reguláciám. Plachetnicu v minulosti používali na komerčné výletné plavby, rekreáciu a preteky v plachtení.







Miesto, na ktorom sme prebývali, je malé ospalé mestečko obklopené zo všetkých (troch) strán morom a plážami, kde sa všetko dianie koncentruje do asi troch klubov: jachtárskeho pre plebs, prípadne zmiešanú klientelu; konkurenčného jachtárskeho, ktorý je viac nóbl; a elitného golfového klubu, kde členstvo vraj stojí šesťcifernú sumu a záujemcovia bežne čakajú v poradovníku 20 rokov, takže rodičia svoje deti zapisujú pri narodení. Naši hostitelia so svojou jachtou sú členmi toho prvého. Súčasťou členstva je kotvište v prístave pre ich Zatmenie, ktorá je najväčšou loďou v celom prístavišti, a volňas na dve klubové párty ročne. Môžu si prizvať hostí a tak sme sa nejako ocitli na smažke jachtárskeho klubu. Mali tam čerstvé morské plody, bar a švédske stoly. Dvaja ľudia celý večer otvárali ustrice. Bufet bol vlastne nápad našej hostiteľky. V minulosti na klubových oslavách mávali len alkohol, lebo ostatných zámožných členov nikdy nenapadlo, že by mohli doma niečo pripraviť a zobrať so sebou. Keď raz prinisela z domu jednoduché občerstvenie, všetci sa naň samozrejme zlietli ako kobylky a odvtedy sa na párty nosí aj jedlo.





Tento pár, u ktorého sme bývali, o sebe v profile mimo iné napísali, že sú energickí. V praxi to znamenalo, že našej hostiteľke, postaršej pani učiteľke, celý deň išli ústa ako namydlené. Dokázala v jednom monológu vysypať svoje diagnózy, koho volí a informácie o celej rozvetvenej rodine a známych. Aj keď sme toho u nich doma robili minimum, videli sme, že nám nezostáva žiaden čas na robenie vlastných vecí a plánovanie ďalšej cesty, lebo nejakým spôsobom všetok čas padol na kvákanie. Ono to znie neuveriteľne, ale bolo prakticky nemožné ukončiť konverzáciu. Človek napríklad chcel ísť na záchod a trvalo aj pol hodiny, kým sa mu podarilo nejako sa ospravedlniť z miestnosti. Buď sme sa museli na surovku zdvihnúť a odísť, alebo sme sa to snažili riešiť tak, že jeden z nás zostal a počúval “kanonádu", zakiaľ čo sa ten druhý vytratil a mohol si robiť vlastné veci a nabudúce sme sa prestriedali. Úplný extrém bol, keď nám slovo za slovom opakovala priebeh svojich hodín so žiakmi (paprika má veľa-veľa semienok a z každého vie vyklíčiť nová rastlinka...ty tam vzadu sa nebav!). Na druhú stranu sme sa dozvedeli veľké množstvo informácií o ich rodine a verejnom dianí, čo by sa nám inak len ťažko podarilo.

To je zatiaľ všetko, nabudúce si povieme o Bostone. Bafiky baf!

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 8 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou