little things: # 6 Kdesi v Ontariu

# 6 Kdesi v Ontariu

2024-07-24

Po viac ako mesačnom cestovaní a krátkej, zato výdatnej jazde po východnom pobreží USA sa dostávame do ďalšej destinácie - Kanady. Privítali nás pekne hneď na hranici, kde nás v podstate niekoľkokrát obvinili, že sme prišli ilegálne pracovať a vyhrážali sa nám, že nás vykopnú z krajiny, ak prekročíme povolenú dĺžku bezvízového pobytu. Po tom, čo sme si trénovali odpovede a zlaďovali príbehy pred príchodom do Spojených štátov a nakoniec dostali asi dve štandardné otázky, ktoré sa nikto ani neobťažoval overovať... sme sa na Kanaďanov vlastne vôbec nepripravili.

Viete, ako stále hovorím, že Workaway je spôsob, ako stretnúť nových, zaujímavých ľudí, spoznať inú kultúru a vidieť život v cudzej krajine celkom zblízka, tak zblízka, že používate domácich WC a vidíte, aké tepláky nosia po dome a koľko špiny majú v kuchyni... Tak áno, toto bude jeden z TÝCH zážitkov. To by sa vám doma na gauči alebo v rodnej dedine tak ľahko nepritrafilo.

Kanadská rodinka, u ktorej sme strávili ďalšiu "kultúrnu výmenu", sú hlboko veriaci. Postarší pár má 9 detí, ktoré sa tiež predháňajú v tom, komu Pánbožko nadelí viac potomstva a momentálne sú s počtom vnúčeniec na čísle 37. Ak vám napadol film Idiokracia, tak to ste dobré hovädá, lebo mne napadol až potom, čo ste to vy spomenuli. Anyway, táto teta strávila celý život opatrovaním svojich početných potomkov, ich domácou výukou, lebo deti nechodili do školy, a staraním sa o domácnosť. Potom najstaršie deti už začali mať vlastné deti, takže v podstate plynule prešla od maminkovania k babičkovaniu. Spolu s nami tam boli ďalší traja dobrovoľníci a jeden nájomník, to je len 6 ľudí navyše v dome.

Tesne pred naším príchodom sme dostali takúto správu: "Kladieme si otázku, či ste pár a legálne zosobášení, alebo kamaráti, ktorí spolu cestujú?" Možno už šípite, ktorým smerom vietor fúka. Nie sme zosobášení ani nelegálne ani nijak inak, takže nám bolo zdelené, že pod ich strechou majú izbu pre chlapcov a izbu pre dievčatá, a žiadni chlapci v dievčenskej izbe a naopak. Samotná dievčenská izba mala dve manželské postele, z toho jednu si delili Nemka s Belgičankou, druhú som dostala ja. Chrumkáč sa delil o izbu s Maročanom. Ostatní traja dobrovoľníci boli v angličtine začiatočníci, takže spoločné večere po tom, čo sme sa všetci pomodlili držiac sa za ruky, vyzerali ako v materskej škôlke. Pani domáca predčítala citáty z Biblie, pričom vysvetľovala význam slovíčok a potom nadpojila nejakú morálnu kázeň. Pri bežnom rozhovore sa nás úplne náhodne pýtali, či rozumieme tomu ktorému slovíčku (vieš, čo znamená matrac?), alebo nám začali vysvetľovať, načo sa používa struhadlo. Opäť raz to nastoľuje otázku, ako asi vyzerá taký priemerný dobrovoľník.

Domáca, ktorá väčšinou zadeľuje práce, bola na niekoľko dní odcestovaná. V jej neprítomnosti sme viac-menej mali pokoj a mohli si zoznam úloh rozdeliť medzi sebou bez toho, aby nám do toho niekto kecal a všetko spomaľoval. Také sa naskytlo, ak si patriarcha zobral do hlavy, že ide pomáhať s organizáciou. Dostali sme inštrukcie, že ho treba poslúchať a jeho príkazy ~~sú slovo božie~~ majú najvyššiu prioritu. Keď sa náhodou poflakoval okolo, znamenalo to nejaký brilantný nápad, ako jednoduchú úlohu skomplikovať tak, že zostane nedorobená ešte mesiac. A to prosím od človeka, ktorý strávil trištvrťku dňa rozvalený na gauči, či už lebo ho bolel chrbát, alebo preto, že bol lenivý neschopák. Samozrejme bol presvedčený o tom, že všetci iba čakáme na žiarivé perly múdrosti, ktoré sa mu sypú z úst. Prisahám, že čím sú tí ľudia hlúpejší, tým viac si myslia, akí sú múdri. Od hocijakej nevinnej otázky sme veľmi rýchlo skĺzli ku kázni o tom, že evolúcia je podvrh, autám na vodíkový pohon by v Kanade zamrzla voda v palivovej nádrži alebo že škola nanucuje deťom sexuálnu výchovu, ktorá by ich inak vôbec nezaujímala (k tomu sa viaže iná milá anekdotka: našli sme knihu o klasickom maliarskom umení, kde boli hambaté obrázky začarbané fixkou). Jeho manželka si pravdepodobne v živote nedupla, nech už prišiel s akoukoľvek debilinou, takže kápo di tutti bol celý život utvrdzovaný v tom, že je akýmsi starešinou celého rozvetveného klanu. Na kanadskom vidieku, kde široko-ďaleko nie je nič, len kukuričné polia, rodinná hierarchia funguje podľa 2000 rokov starej knižky a jediná sociálna skupina je farnosť, ktorú tvoria tiež len tí istí príbuzní... narcistické jedince ľahko nadobúdajú taký pomýlený pocit.

Keď už kultúrna imerzia, tak poriadne! Takže pre tú srandu sme dokonca išli v nedeľu do kostola. Ich rodinná sekta sa stretáva v drevenej búde, ktorá nemá ďaleko od maštale. Bolo nás tam asi 15 dospelých a skoro rovnaký počet malých detí. Celú omšu sprevádzal detský plač, mrnčanie, kvílenie a iné zvuky nespokojných decák a rodičov, ktorí sa ich snažili spacifikovať. Polovicu osadenstva tvorili členovia rodiny, druhú polovicu farár so svojou rodinou. Kázeň bola dosť zlá, lebo ešte aj babka vedľa mňa si špárala nechty, potom odišla na záchod a už sa nevrátila. Po bohoslužbe bol bufet a socializovanie a potom diskusia. Kňazova žena nám porozprávala, aké chystajú na kostole renovácie. Škaredú chajdu chcú dať trošku do parády, spraviť pekný obklad a vyvŕtať studňu, aby mohli mať "skutočnú" kuchyňu a kúpeľňu. V kúpeľni sa momentálne nachádza len kompostovací záchod a kuchyňa je bez tečúcej vody, s elektrickým sporákom a chladničkou. Dozvedeli sme sa tiež niečo o histórii. Tá sa začala písať začiatkom 19. storočia, keď prapredok terajšieho farára prišiel so ženou zo Škótska, dostal kusisko zeme a začal ho obhospodarovať. Vyrúbal les, postavil chalupu a farmárčil. Spolu s ďalšími emigrantmi z rodnej vlasti sa na obrady najprv stretali v maštali, kým nepostavili kostol. Je to pre nás veľmi zvláštna predstava, že celá história miesta, na ktorom žijeme, by sa začala len niekoľko generácii dozadu a poznali by sme mená ľudí, ktorí prišli ako prví. Vedeli by sme povedať, odkiaľ prišli, čo robili a akú tomu miestu dali podobu.

Kostol

"Naša" rodinka žije vo veľkom dome, ktorý susedí s cestou, kukuricou a sójou. Najbližší sused je niekoľko kilometrov vyššie po ceste (jeden zo synov s rodinou). Na obrovskom pozemku si okrem iného pestujú vlastné vianočné stromčeky a skladujú dvojmetrové hory starého železa (vrátane poltucta starých karosérií), ktoré raz za rok predajú do zberu. Toto je Kanada, všetky nábytky sú z masívu, ako obrovský kuchynský stôl pre 20 ľudí s veľkou, drevenou otočnou táckou na servírovanie. Kúpeľňa na poschodí (ktorá je rozmernejšia než najväčšia miestnosť v našom dome) zatiaľ vyhráva súťaž Aké najväčšie haraburdy ľudia dokážu držať vo svojich kúpeľniach. Stojí tam organ a šijací stroj, zbierka fľaštičiek s pieskom z dovoleniek a akvárko naplnené kockami tuhého mydla. V suteréne žije v improvizovanom priestore jedna dcéra s manželom a deťmi, lebo nemajú peniaze (ale štvrté dieťa je na ceste).

Kúpeľňa

Jednou z najzaujímavejších vecí sú pre nás domy a zariadenie domácností, v ktorých bývame. Zatiaľ sme mali samé veľmi pekné, miestami až veľkolepé domy s veľmi vkusným dekorom (hádam okrem newyorskej babky). Tento dom mal niekoľko konštrukčných zaujímavostí, ako napríklad vodotesná pivnica z dreva a obrovský otvorený priestor s vysokým stropom, zahŕňajúci kuchyňu s jedálňou, obývačku, schodisko a chodbu na poschodí. Vyzerá to, že tu každý má nejakú zberateľskú obsesiu a veľký priestor nezabraňuje ľuďom aj tak ho prepchať vecami: ak sú námorníci, všade majú mušle, lode a vypreparovaného polmetrového humára; ak sú Briti, ich dom vyzerá ako anglické vidiecke sídlo. Títo hostitelia pochádzajú obaja z rodiny holandských imigrantov a zariadenie v dome je samozrejme tematické: všade sa povaľuje modrobiela výzdoba, holandská keramika, dreváky, mlyny a iné náhodné referencie. Som si istá, že aj vy ste strašne zvedaví nakúkať cudzím ľuďom do domu, takže vám budem pridávať viacej fotiek bývania (aby ste mohli mať komplexy, ako ste na tom zle, či sa ukľudňovali, že aj iní ľudia majú neporiadok).

Hlavná miestnosť v dome

Iní dobrovoľníci väčšinou naše pobyty ozvláštnia, lebo sú to cestovatelia ako my a často majú plnú torbu najrôznejších príbehov a zážitkov. Táto sebranka však nebola úplne typická a pretože na tomto webe sa nehráme na diplomaciu... cítila som sa ako v pomocnej škole. Možno aj my dvaja s Chrumkáčom ľuďom prídeme divní, to nemožno vylúčiť, ale prisahám, že z tohto osadenstva každý "niečo" mal. Niektoré jedince boli spomalené, niektoré mali trochu rečový vada, nájomník bol úplne očividne mentál a uživil by psychológa aspoň na pár rokov a Maročan bol asi len nechápavý. Tiež sme sa zamýšľali, čo od takého pobytu všetci títo ľudia asi očakávajú, lebo počas voľna sa toho veľa nedialo a ani nebolo veľmi kam chodiť. My dvaja sme tam boli týždeň, ale ostatní zostávali niekoľko týždňov až mesiacov. Vieme, že Maročan si hľadal prácu, snažil sa získať víza a dostať svoju rodinu do Kanady, čo je samozrejme úplne iný level než trošku si pocestovať cez prázdniny, kým začne semester. Belgičanka a Nemka si určite prišli zlepšiť angličtinu a to im asi stačilo, lebo boli spokojné pozerať celý deň seriály na mobile. Niekedy nám popoludnia ozvláštnil domáci, ktorý hral na organe Bacha a vďaka špičkovej zvukotechnike a nadupaným reprákom (ilegální velikost) sme si pripadali ako na koncerte v nejakej veľkolepej katedrále. Keď ho to chytilo, vydržal ísť aj 4 hodiny, kým nedobehla Nemka, že das ist zu viel, lebo ona si chce pospať. Prvýkrát za tento výlet sme použili stan, nad ktorým sme pred odchodom z domu veľmi dlho váhali, či ho zbaliť so sebou. Keď sme chceli súkromie, našli sme si nejaké odľahlé miesto na celom veľkom pozemku, kde sme mali od každého pokoj a spoločnosť nám robili len roje svetlušiek.

Takže hej, toto bolo výdatné. Bol to nepochybne jeden z najzaujímavejších zážitkov, síce takým tým panenka skákavá spôsobom, ale to je tá pravá kultúrna výmena! Nabudúce si dáme zase ľahšie sústo a pozrieme sa do Ottawy.

# 6 Kdesi v Ontariu

Komentáre k článku