little things: # 9 Na divokom západe

# 9 Na divokom západe

2024-08-24

Zapnite si bezpečnostné pásy, vážení, tentokrát toho nebude málo!

Pre vás, čo ste si nespravili domácu úlohu: Kanada je čo do rozlohy veľká približne ako celá Európa, ale celkový počet obyvateľov má asi ako Poľsko. Prakticky všetka civilizácia je sústredená na juhu okolo Veľkých jazier (tam sme boli doteraz) a na západnom pobreží okolo Vancouveru. Zvyšok ja tajga a prérie, tisíce kilometrov ničoho a nikoho. A my, že to chceme!

Provincia Saskatchewan je presne to, čo si človek predstaví, keď sa povie Divoký západ: prérie, dobytok, ranče a prašné cesty, akurát namiesto koní sa kovboji preháňajú na bielych pickupoch. Celá provincia má asi toľko obyvateľov ako Trnavský a Bratislavský kraj spolu, len na 100-krát väčšom území. Na severe sú už len lesy a ľadové medvede a ak tam niekto nejaký čas žije, tak len preto, že mu bol pridelený džob, ktorý nikto iný robiť nechcel.

Typický pohľad zo Saskatchewanu

Celá krajina je posiata stovkami jazier (najväčšie je veľké ako pol Slovenska), jazierok a mokradí. Jazerá, aké poznáme napríklad na Záhorí, si podľa miestnych ten názov ani nezaslúžia a hovoria im proste “blato". Je to raj pre kanadského maskota - bobra. Neďaleko od nás stála jedna taká docela veľká bobria hrádza. Naši hostitelia povedali, že sa po nej dá prekročiť suchou nohou na druhú stranu ako po moste a svojho času po nej dokázali prejsť aj autom. Keď sme tam boli my, sa to nedalo, lebo na nej rástli stromčeky vysoké ako človek. Bobor nie je len také milučké huňaté zvieratko, ale drzý paskudník, s ktorým farmári zvádzajú nekonečné boje. Okrem toho, že im chodí do obylia, prehradzovaním potokov vytápa polia. Niektorí farmári preto radi okrem kladenia pascí na bobry vyhadzujú do luftu hrádze doma vyrobeným dynamitom.

Bobrie hrádze

Bobrí príbytok

Pomedzi osikové háje a mokrade sa rozprestierajú pasienky a polia s repkou olejnou, ovsom a trávou. Prakticky jediné zárobkové činnosti v regióne sú poľnohospodárstvo a ťažba ropy. Poľnohospodárske stroje sa dajú kúpiť okrem iného z druhej ruky na dražbách, čo je jedna z obľúbených spoločenských udalostí. Farma, na ktorej sme bývali, je vzdialená 3 km od najbližšieho mestečka, kde síce nemajú ani len doktora, zato je tam golfové ihrisko, dve čerpacie stanice a kasíno. Do najbližšieho väčšieho mesta je to 90 km, tam zase nemajú vlastnú MHD, ale aspoň sú tam 3 hokejové štadióny.

Osikový háj

Jedno z šnúry jazier

Farma pozostáva okrem hlavného domu z asi tucta ďalších budov a prístreškov. Zoradené od najväčšieho sú to: dieľňa/hala (ktorej hovorili "shop"), maštaľ, dom, prístrešok z kovových rúr a plastovej fólie, tzv. "coverall" (čiže kombinéza?), sklad na náradie (tomu hovorili "garáž"), sýpka a niekoľko ďalších prístreškov na seno pre kone. Svoju lásku k všetkým možným plechovkám nezaprú ani tu, po dvore bola okrem nákladiaku a troch pickupov rozhádzaná aspoň desiatka traktorov, prívesov, vlečiek, štvorkoliek a neviem akých iných vozítok. Štvorkolke pre dvoch pasažierov hovorili "side-by-side", čo bolo ďalšie zo slovíčok, pri ktorých sme najprv nechápali, že co to sakra meleš ty vořechu.

Farma s príjazdovou cestou

Dom a "side-by-side"

Toto k nám chodilo do postele

Oblasť je plná indiánskych rezervácií. Vyzerajú ako cigánske osady a život v nich si môžete predstaviť tiež asi tak. Susedia indiáni majú probémy s alkoholom a drogami, gangmi, strieľačkami, znásilneniami, domácim násilím, vraždami, tehotenstvami maloletých... celý balíček. Miera kriminality je enormná. Veľa diania v rezervácii zostane v rezervácii a nikdy sa nedostane k úradom, ale aj tak je tam každú chvíľu policajný zásah, sanitka alebo sociálka. Väčšina indiánov žije z podpory, má dvojciferný počet detí a ľudia, ktorí sa v tom narodili, majú mizernú šancu na normálny život... asi to netreba viac vysvetľovať.

Naši hostitelia boli ostrieľaní farmári a ~~pištoľníci~~ poľovníci. Ako jednu z prvých vecí nám ujo ukázal svoju zamknutú skrýšu na hračky, kde mal zbierku asi 10-tich poľovníckych pušiek. Po dome majú vystavené trofeje, okrem iného zebriu kožku, vypchaté antilopy a iné úlovky z poľovačky v Afrike. Títo týpci si prakticky všetko mäso, ktoré konzumujú, ulovia sami. Jedli sme čerstvé ryby, losie klobásy a pečené losie mäso. Ľudia sú to veľmi sebestační a pracovití a majú hovädskú silu a výdrž. Koniec koncov, farmárčenie nie je žiadna sranda. Dlho makali pre ropnú spoločnosť, ale mali tiež obchod s palivovým drevom a popri tom ťahali farmu. Zažili toho fakt veľa a mali hromadu super historiek. Náš hostiteľ sa pamätá, ako s tatkom voľakedy orali pole pluhom. (Jeho tatko znie ako drsný chlapík, keď ho raz naštval kohút, chytil ho vraj jednou rukou pod krkom a jediným stiskom päste mu rozmliaždil hlavu.) Inokedy našli so súrodencami vranu a naučili ju hovoriť.

Chrumkáč likviduje sršne, ktorá sa chodia kŕmiť z napájadla pre kolibríky

Napájadlo pre kolibríky

Ujo chodí každý rok na jelene a losy a má kopec všelijakých poľovníckych zážitkov. Veľakrát v lese narazil na divú zver celkom zblízka. Raz sa rovno na cestičku pred ním vyrútili z krovia dva medvede uprostred bitky. Ruvali sa asi dva metre od neho a absolútne si ho nevšímali. Rozprával nám, že raz s kamošmi našli medvedí brloh a dostal super nápad, že do neho vlezie. Nechal kamaráta strážiť s namierenou zbraňou a vliezol dovnútra. Medveď na jeho obrovské šťastie práve nebol doma, takže z toho bola super príhoda, na ktorej sa dobre zasmiali. Povedal nám, že medvede zblízka strašne odporne páchnu, lebo žerú kadejaké mrciny a nečistia si kožuch a zuby. Vždy zvykne nejakú časť svojho sena odložiť pre srnky, lebo je mu chudákov paroháčov v zime ľúto. Jeden rok bol veľmi zlý, sneh bol tak hlboký, že by srnky bez prikrmovania pokapali. Boli tak vyhladované, že vždy keď prišiel so žrádlom, rozbiehali sa priamo k nemu a naháňali jeho auto. Najnebezpečnejšie v divočine je stretnutie s losom. Je to mohutná potvora, ktorá dokáže prestáť aj náraz pickupom a rozšrotovať auto aj s šoférom.

Zimy vo vnútrozemí Kanady sú drsné, teploty klesajú na -40 až -50°C. V takej kose človeku na nezakrytej koži začnú naskakovať omrzliny po asi 5 minútach. Obľúbenou kratochvíľou sú napríklad zimné rybačky na ľade (náš hostiteľ prisahá, že ryby chytené v zime chutia lepšie) alebo šmýkanie sa na ľade. Samozrejme, na pickupoch. To nemusí byť dobrý nápad, ak je ľad tenší ako štvrť metra. Vždy sa však nájdu nejakí nedočkavci, ktorí sa na ľad vyberú príliš skoro a prepadnú sa. Jeden chlapík vraj utopil na dne jazera už tri autá. Preto si nesmiete zabudnúť nechať stiahnuté okienko, aby ste mohli vyplávať, keď sa pod vašou dvojtonovou plechovkou náhodou prelomí ľad.

Toto miesto je uprostred nedotknutej prírody a divá zver žije domácim prakticky na prahu. Zobrali nás na prechádzku lesom a ukazovali, že tu na tomto kúsku uležanej trávy spal minulú noc los, toto je bobria cestička... Okrem toho nás po večeroch brávali na okružné jazdy pickupom po okolí, pri čom komentovali, že tu často vidieť losa, tamto vídať srnky... a oni tam fakt boli. Po večeroch sme počuli zavíjať kojoty a jedného vymákli v poli s obylím (všetky zveri chodia vyžierať do polí). Dobrovoľníci k nim vraj chodia so zoznamom zvierat, ktoré by chceli vidieť a im sa to väčšinou podarí splniť. My sme neprišli so žiadnymi očakávaniami a hneď na prvom výjazde sme videli medveďa (ten má rád ovos).

Taký zaujímavý fenomén je, keď nás ľudia zoberú autom ukázať nám miesto, ktoré nám odporúčajú navštíviť. Takže keď tam potom ideme na výlet, už sme to vlastne videli. Títo nás vozili po turistických značkách, aby nám ukázali, kadiaľ máme ísť. Keď sme tú trasu potom išli pešo, nečakalo nás vlastne žiadne prekvapenie alebo nové scenérie. Tiež ako keby nedokázali pochopiť, že turistika alebo bicyklovanie môžu mať aj naozajstný cieľ, napríklad zaujímavé miesto. Oni to chápu tak, že máte radi hiking alebo jazdenie na bicykli a to znamená, že sa proste len tak naverímboha pôjdete prechádzať alebo prevážať a je úplne jedno kde, ako keby samotné chodenie alebo sedenie na bicykli boli celá pointa.

Chodili sme s Chrumkáčom na veľa prechádzok. Našim obľúbeným miestom sa veľmi rýchlo stal most cez neďalekú riečku, kde sa zdržiaval bobor. Tesne pred západom slnka sme sedávali na lavičke, čítali knihu a čakali, kedy sa ukáže. Vždy ho usvedčilo veľké šplechnutie bobrieho chvosta.

Náš obľúbený most

To však bolo dokým sme neobjavili iné obľúbené miesto, pri spomínanej veľkej bobrej hrádzi. Tam sme z brehu rieky chodili pozorovať bobry a medvede na druhej strane. Než sme sem prišli, nevedeli sme, že sa to dá a hlavne sme si mysleli: aká je asi šanca, že uvidíme živého maca? Tak šesť za dva týždne. Naši hostitelia z toho boli sami vyvalení a hovorili nám, že sme "magnet na medvede". Zvieratká pre nás boli samozrejme najväčším zážitkom a preto si na záver môžete užiť celú prehliadku rôznych chlpáčikov.

A sľúbila som vám medveďa

# 9 Na divokom západe

Komentáre k článku