little things: #12 Údolie Mŕtveho muža

#12 Údolie Mŕtveho muža

2024-09-24

Nächster Halt/next stop je... Britská Kolumbia! Nachádzame sa uprostred Skalnatých vrchov na území indiánskej rezervácie. A konečne sa stalo, čomu sa asi nedalo naozaj vyhnúť: ~~že sme mali retardovanú hostiteľku~~ že sme si nesadli s našou hostiteľkou. No čuž, to je život ~~imigranta~~ dobrovoľníka. Tak si povedzme o nejakých hajlajtoch tohoto pobytu a ukážme si fotky!

Naším domovom bol na týždeň ranč v údolí "mŕtveho muža", kde je prakticky púštna klíma a rastú tam hlavne suché kríčky paliny a kaktusy. A našou hostiteľkou bola mamička v domácnosti, ktorá si dvakrát za deň odskočila na hoďku-dve odšoférovať školský autobus a po zvyšok času nariekala, aký má ťažký život a aká je prepracovaná. Doma s ňou je už len najmladší 15-ročný syn a manžela má stále služobne odcestovaného, takže sa asi trošku nudí a chýba jej sociálne vyžitie. Územie rezervácie má pod správou indiánsky zväz Skeetschestn ("skíčestn"). Je to jedna z tých vážených a prosperujúcich rezervácií, kde to nevyzerá ako v rómskej osade, ale ako v normálnej peknej štvrti priemerného kanadského zapadákova. Snažia sa zveľadovať zem svojich predkov, zachovávať tradície a jazyk, ktorý vyučujú na škole (donedávna ním plynulo hovorilo už len pár starešinov). Majú funkčné inštitúcie a firmy a snažia sa zodpovedne a udržateľne hospodáriť. Zväz napríklad kúpil nejaký starý ranč proti prúdu rieky za hranicou rezervácie, aby mal kontrolu nad tokom a mohol dohliadať na udržateľný chov rýb.

Údolie Deadman's valley

Na území rezervácie síce môžu žiť aj osoby, ktoré nemajú "status", nesmú tam ale vlastniť pôdu. Tým sa myslí status "prvých národov", čo je korektné pomenovanie Indiánov. Naša hostiteľka pochádza z rodiny Židov, jej otec sa narodil v koncentračnom tábore v Taliansku. Jej manžel je polovičný Indián a ich deti sú už len štvrtinoví Indiáni. Ak si jej posledný syn nezoberie Indiánku, nikto z detí nezdedí ich dom, lebo ne-Indiáni nemôžu vlastniť majetok na území rezervácie. I keď ktovie, ako to naozaj je, lebo táto teta nevyzerala veľmi kompetentne, keď sa k hocičomu vyjadrovala. Keď som sa jej pýtala na indiánsku kultúru, ktorú sľubovala na profile, povedala mi, že si to mám vygoogliť. Jednou z jej teórií bolo, že elektrické vlaky jazdia rýchlo a dieselové pomaly; ak teda vlak ide pomaly, musí byť dízlový - šak logika. Rozprávala sa s nami, ako keby sme boli nahluchlí a nemtaví. Snažila sa nám vysvetľovať slovíčka, aj keď sme jej dokonale rozumeli, že "hay shed...it's like a shed for hay!". Nebola si schopná zapamätať naše mená a bežne sa nás trikrát pýtala na tú istú vec. Výsledkom teda bolo, že nám tak trochen liezla na nervy a najradšej sme boli, keď sme sa jej mohli zbaviť a robiť si po svojom. Okrem iných vecí sa neuvedomovala, koľko práce u nej robíme a vyzeralo to, že naše voľno sa tiež rozhodla nebrať vážne, takže v jednom bode sme jej povedali, že svojich 25 hodín za týždeň už máme za sebou a neplánujeme robiť nič ďalšie. Nato sa urazila a takmer rozrevala, aké je bakané takto sa s ňou rozprávať. Na Chrumkáčovu adresu si v jeho neprítomnosti neodpustila že "fuck you", lebo to asi už neni netaktné. Takže yeah, máme na konte prvé fakjú! A my sme si mysleli, že sme profesionáli a toto sa nám nemôže stať. I keď asi das ist nicht celkom normal, čo myslíte?

Už sme počuli veľa o dobrovoľníkoch-mentáloch, čo je taký vedľajší produkt dobrovoľníckych služieb. Koho okrem študentov a ľudí, ktorí nemajú peniaze na cestovanie, bude priťahovať žiť u cudzieho a pracovať za jedlo? No presne, úplné socky, ktoré si nedokážu nájsť normálnu prácu, nevedia viesť vlastnú domácnosť a z rôznych dôvodov nie sú v stave prevziať zodpovednosť za svoj život. Niektorí majú mentálne poruchy, o jednej kolegyni-dobrovoľníčke sme boli presvedčení, že sa čerstvo rozviedla a chľastá. Jedni hostitelia nám rozprávali, že mali autistu, ktorému dali umyť okno a odvtedy ho nedokázali dostať z miesta, lebo rovnaké okno umýval 5-krát denne. Iní mali chalana, ktorého profil aj komunikácia zneli veľmi solídne, až dokým neprestal odpovedať asi hodinu pred samotným stretnutím. Po nejakom čase bolo zjavné, že profil a počiatočnú komunikáciu zaňho musel písať niekto iný, kto sa ho chcel zbaviť a dostať ho preč z domu. No proste... táto služba sa dá zneužiť a takto prekvapivo vyzerajú tí "podvodníci". A rovnaké problémy sa samozrejme môžu vyskytnúť aj na druhej strane, keď je hostiteľ neschopný, nevie si spraviť poriadok vo vlastných veciach a čaká, že ich zaňho vyrieši niekto iný. Už sme mali kopec hostiteľov, ktorí sú pravdepodobne osamelí a chýba im spoločnosť (tým sa potom nezavrú ústa a nie je hodiny ani dňa, kedy by si človek od nich vedel oddýchnuť), aj ľudí, ktorí boli psycho a mali na to papier, dokonca aj ženskú, ktorá bez piatich jointov na ukľudnenie nezvládla normálny deň. Ale takéto čudo sme tu ešte nemali, táto teta bola stopercentne na práškoch.

Chrumkáč s border kóliou

Ďalší člen domácnosti bol 15-ročný chalan. Jeho interakcie s matkou vyzerali takmer výlučne tak, že ona asi 20-krát zvrieskla z prízemia na poschodie: "Coooooolbyyyyyyyyyyy!" a on jej venoval prvotriedny ignor. Každý boží večer a každé poondiate ráno sme si preto mohli vypočuť jej hulákaciu verziu hádzania hrachu o stenu. (Workaway môže byť šťastný - boli sme naplno začlenení do hosťovskej rodiny a mohli sa ponoriť až po uši do cudzej kultúry.) Keď táto taktika nezaberala (si predstavte, že každý jeden krát), tak sa uchyľovala k ďalším fenomenálnym výchovným metódam, ako že mu vypla internet alebo zobrala telefón. Nanešťastie, internet sme používali aj my, takže s nami vlastne zaobchádzala rovnako ako so svojím 15-ročným spratkom.

Celý ich život sa v podstate točil okolo koní a všetky deti súťažia v ródeu. Jedna dcéra študuje vysokú školu ródea v Texase, a to si fakt nevymýšľam. Býva v karavane v priestoroch internátu, lebo si nerozumie so svojou spolubývajúcou. Ona je totiž horse person, zakiaľ čo tá druhá je úplná cow person (to si stále nevymýšľam). Ten najmladší je zase nejaký junior šampión v ródeu za celú Britskú Kolumbiu a niekoľko ďalších okolitých provincií. Okrem toho, že je to veľmi nákladné hobby, (keby pán domu náhodou potreboval ďalší dôvod, prečo byť stále v robote), je to aj veľmi náročná a nebezpečná disciplína a pred mladým naozaj kovbojský klobúk dole.

Kôň, ktorý jazdí ródeo

Čo som sa teda nakoniec naozaj dozvedela o Indiánoch? Brat jej manžela zastával rôzne politické a verejné funcie v kmeni a v zväze. Ako decko žil v 4-generačnom dome, kde ho vychovávali hlavne prarodičia. Mama jeho pramamy sa narodila v roku 1840 v zemľanke, čo boli typické zimné obydlia severoamerických Indiánov minimálne posledných 4500 rokov. Už bola dospelá, keď do tejto časti Kanady dorazili prví bieli osadníci! Hoci ju pokrstili, potajomky praktizovala rituály a vraj strávila niekoľko rokov výcvikom v horách, aby sa stala šamankou. Prarodičia, o ktorých bola reč, boli tínedžermi, keď prišli prví európski obchodníci s kožušinami. To bol úplný začiatok 19. storočia. Stále si zachovávali niektoré tradície, po celý svoj zvyšok života odmietali hovoriť po anglicky, ale v podstate nemali šancu. Polstoročia neskôr, keď už existovala nejaká koloniálna a provinčná samospráva, vznikli vyhlášky, ktoré Indiánom zakazovali kúpiť alebo zabrať pôdu, hoci každému bielemu osadníkovi bolo automaticky uznaných 360 akrov zeme, ak na nej postavil plot a chalupu. Pritom pôvodní obyvatelia túto zem obývali pravdepodobne už 10 000 rokov. Riešením indiánskej otázky sa okrem rezervácií stali aj rezidenčné školy, poslednú zatvorili v 90. rokoch! Len teraz sa dostáva na verejnosť, aké svinstvá sa tam odohrávali a predstaviteľ kanadskej vlády sa prvýkrát oficiálne ospravedlnil len niekoľko rokov dozadu, pápež potom predminulý rok.

A pomaly je tu moment, na ktorý všetci čakáte, pretože sme tu v okolí boli na jednom špeciálnom výletíku...

Dostali El Bandita

...v útulku, kde sa starajú o zvieratá zachránené v divočine. Majú tam veľa typických obyvateľov kanadskej prírody, pumy, líšky, losy, polárne vlky, jazvece, medvedíky čistotné... Ale hlavne, sú tam brumkáči! Vo všetkých možných varietách a prevedeniach, takže sme boli natešení ako školáci na výlete. Najviac ťuťky sú dvaja grizzly mackovia, Dawson a Knute. Týchto dvoch bratov adoptovali, keď sa ako mláďatká stali sirotami. Vyzerajú ako veľkí plyšoví teddy bearovia. Počas horúceho dňa šantili v jazierku a v bazéniku, bolo to neslýchane chutné. Ošetrovatelia im raz dali do výbehu vaňu s vodou, aby sa mohli schladiť. Vynaliezavé medvede veľmi rýchlo našli špunt a vodu vypustili. Potom sa striedali v loungovaní v prázdnej vani (určite si vygooglite obrázky, napríklad tu). V inom výbehu majú medvede čierne a v ďalšom medveďa baribala. Tento severoamerický méďa má väčšinou čiernu farbu, ale existuje vzácny biely poddruh. Indiáni mu hovoria medvedí duch. Presne takého tu majú a je to kusisko medvedieho fešáka. Pristihla som ho slniť sa na kameni a je to strašný ťuťkoš.

Grizzly chlpáčik

Baribalík

Dúfam, že sa tešíte na ďalšie miesto, bude to opäť zaujímavé!

#12 Údolie Mŕtveho muža

Komentáre k článku