little things: #16 Seattle

#16 Seattle

2024-10-21

Uf, tak to boli tri mesiace v Kanade, a teraz vitajme opäť v naozajstnej americkej Amerike! Môžem vám sľúbiť, že to bude švanda.

Prvý krok, ako sa dostať do Jú Es Ej, je povestná hraničná kontrola. Čakali sme úplne všetko, že si nás budú pomaly opekať, pri tom nám prelustrujú elektroniku a spoďáre, a budú na nás štekať divné otázky, že prečo chceme ísť do Kalifornie a načo nám k tomu sú deravé tepláky s fŕkancami od farby a ilegálny žaluď (to je dlhý príbeh). Čo sme nečakali, že Amíci budú mať úplne na saláme a policajt s mrožími fúzmi s nami bude celý čas vtipkovať. Úsmevná situácia nastala, keď sa Chrumkáča pýtal na jeho povolanie a ďalej vyzvedal, aké jedlo ponúka ich reštaurácia. Zo "server admin" totiž počul len prvé slovo, "server", teda servírka.

Úplne prvá zastávka bolo mesto Seattle a naše prvé dojmy docela wow. Mysleli sme si, že to bude ďalšie ohyzdné, špinavé, smradľavé a hlučné americké mesto, ale nebolo to celkom tak. Metro je čisté, tiché a nie sú v ňom socky. Taká bežná klientela číta na displejoch finančné správy a pre zmenu nevyzerá ako semráci pozbieraní pod mostom. Čakali sme, že tu bude ešte viac odkväcnutých fetiek, o ktoré sme si zvykli zakopávať v kanadských mestách na ulici, ale aj v tomto nás Seattle prekvapil. Počuli sme však, že to je len najnovší politický manéver primátora, ktorý houmlesov proste presťahoval do iných okresov.

Lachtaník nám kýva

Náš hostiteľ v Seattli bol zatiaľ asi najpozoruhodnejší. Čo by ste si pomysleli, keby pred vami starý dedo najprv vytiahol pipíka, ukázal vám fotky vyzlečených ľudí na svojom ajfoune, zobral vás na queer party a potom navrhol spoločný dovolenkový pobyt pri mori? Namiesto práce, čo je normálne súčasť výmeny, nás celý týždeň pozýval do podnikov a na akcie a existovali dve vysvetlenia: že si nás pomaly pripravuje, alebo je proste len veľmi milý chlap.

Odkedy sme k nemu dorazili, mali sme problém nájsť si 10 minút času, kedy by nás niekam nechcel zobrať alebo nevymyslel nejakú inú aktivitu. Snáď do štvrtého dňa sa nám ani len nepodarilo vybaliť si veci. Najprv sme išli na večeru do lóže rádu, ktorého je členom. Áno, to sú tie tajnostkárske bratstvá, kde človek prejde nejakým neuveriteľne archaickým vstupným rituálom, a potom si užíva výhody ako členstvo v klube s reštauráciou, pravidelné smažky a prístup k súkromnej pláži. Zasvätenie vraj pozostáva z čestnej prísahy na americkú vlajku a bibliu, že kandidát verí v boha, nie je komunista a neplánuje zvrhnúť americkú vládu. Náš hostiteľ mal tak trochu problém už s prvým bodom, ale hlava lóže ho upokojil, že podľa neho je bohom Bob Marley, na ktorého prisahal on a to stačilo. Takisto mu povedal, že odkedy sa prezidentom stal oranžová hlava, na tretí bod sa aj tak prisahať prestalo.

Jeho dom má niekoľko voľných izieb, ktoré prenajíma za ťažké peniaze rôznym zaujímavým ľuďom. Povedal, že sa snažil prenajímať pod cenu, ale nepriťahovalo to klientelu, akú by si predstavoval. Členovia tejto domácnosti chovajú sliepky, pestujú zeleninu a striedajú sa vo varení spoločných večerí. Okrem toho organizujú zábavky ako varenie dvojmetrovej špagety alebo opekanie celého prasiatka, kvôli čomu uzatvorili celú ulicu, lebo emerika je predsa slobodná zem a viac je vždycky viac!

Náš deň sa narozdiel od predchádzajúcich pobytov zrazu začínal asi o pol siedmej ráno. Po tom, čo sme uvarili čaj a kávu do termosky, zbalili šálky, skladací stôl a uteráky, nasadli sme s naším hostiteľom do auta a išli na pláž. Patrí k plaveckej skupine ~~šialencov~~ otužilcov, ktorí si chodia zaplávať do oceánu. Keď nám predošlý večer pri drinku hovoril, že chodia na ostro, myslela som si, že si robí srandu. Nerobil. Každé ráno sa stretne nesúrodá skupinka naháčov, ktorý najprv trochu tliachajú, potom vlezú do asi šesťstupňovej vody, chvíľu sa drkocú a tliachajú, potom vylezú a ešte trochu tliachajú. Je to sranda! Väčšina tých ľudí sú úspešní podnikatelia, manažéri alebo iní ťažko zarábajúci kádri. Zrána si dojdú zaplávať holí do ľadovej vody, potom nahodia obleky a idú do officu. Celé to začalo, keď si bol náš hostiteľ s jedným svojim dobrovoľníkom takto raz zaplávať, už sa obliekali a kus ďalej zbadali inú nahatú riť. Očividne to bola ženská riť. Chalan nadhodil, že či by bolo divné, keby sa jej išli prihovoriť a ponúkli jej šálku kávy. Náš hostiteľ nato, že by to bolo super divné, keby tam išli oblečení. Ale keby prišli holí, je to podľa neho v pohode. A presne to spravili. Tak vznikol klub naháčov. Postupne pozývali kamošov a tí svojich kamošov, až sa celá skupinka rozrástla. Aj napriek tomu, že bola polovica októbra, sa nás bežne zišlo okolo desať až pätnásť. Občas vraj narazia na nejakého ďalšieho náhodného šialenca, ako sa kúpe nahý v mori a priberú ho. Raz sa tak s nimi kúpal jeden chlap, na ktorom im neprišlo nič divné, až kým sa nezačali obliekať a nevysvitlo, že je to bezďák.

Pelikány

Jedna baba zo skupiny práve oslavovala narodeniny, ktoré sa samozrejme začali vhupnutím do mora. Ako špeciálny darček bola objednaná pojazdná sauna. Smažka pokračovala večer u nej v paneláku. Súčasťou nájmu k miniatúrnemu bytu je aj pekný spoločenský priestor s kuchyňou, sedením a terasou, kam sa vojde celý váš širší okruh známych. Bežný polomladý Američan podľa mňa trpí poruchou pozornosti a je povrchný ako planktón. Toľko smalltalku naraz mi skoro uškvarilo obvody. V priebehu večera niekto navrhol spraviť skupinovú fotku všetkých ľudí, ktorý kedy bývali spolu s našim hostiteľom. Veľa zo zúčastnených totiž prešlo jeho ubytovaním a medzičasom je z toho obľúbený vtip. Vraj aj týždeň sa ráta, takže sme sa na foto dostali aj my dvaja s Chrumkáčom. Na ďalšej fotke mali byť všetci ľudia, ktorí niekedy boli nahí pred oslávenkyňou. Ešte že tam bol niečí tatko, lebo inak by nemal kto fotku spraviť.

Náš hostiteľ nám chcel ukázať len to najlepšie z americkej kultúry, takže nás zobral do Costca, vrátane hotdogu a bezodnej malinovky za dolár pade. Okrem toho sme boli "na výlete" v niekoľkých ďalších absurdne veľkých amerických supermarketoch, vrátane kórejského H-Martu, ktorý je snáď väčší ako Kórea. Samozrejme sme boli aj v Goodwill, a to asi 2 týždne pred Halloweenom. Okrem toho nám ukázal niektoré svoje "obľúbené" reštaurácie a stánky, ako jedno miesto, kde sa dá na raňajky dostať 12-vajcová omeleta s neobmedzeným množstvom hash browns. V inej žrádelni zase ponúkajú burrito veľkosti novorodenca. Slovami nášho hostiteľa, nie je dôležitá kvalita, ale kvantita!

Bolo to tak trochu šialený opak toho, keď sa na nás ľudia snažia šetriť potravinami. Keď sme po rannom plávaní niekedy okolo desiatej hodiny boli hotoví s raňajkami v kaviarni, ktoré pozostávali z veľkého taniera vajec s toastom a desiatimi rôznymi prílohami, prvýkrát som o ďalšom jedle začala rozmýšľať niekedy podvečer. Párkrát sme pozametali kuchyňu, nakŕmili sliepky a vyniesli odpadky, ale bolo zjavné, že tu nikomu nejde o robotu a nebudeme sa hrať na pracovný tábor. Celé dni sme strávili na nejakom splašenom výlete alebo okružnej jazde po meste. Raz sme najazdili okolo 300 míľ. Náš hostiteľ sa rozhodol vziať nás do hôr do národného parku Mount Rainier. Zaľadnený vrchol Rainiera sa za pekného počasia črtá na pozadí Seattlu. "Odrobili" sme si hŕbu šoférovania, všetky tie výlety a výjazdy znamenali niekoľko hodín v aute. Srandou je zvláštny jazdný pruh na diaľnici, tzv. "hov" (high occupancy vehicles), pre autá s dvoma a viac pasažiermi. Celá osemprúdová ďialnica je natrieskaná, ale v tomto rýchlom jazdnom pruhu sme boli takmer sami.

Národný park Mount Rainier

Mt Rainier

Čipmank

No a potom nás ešte čakal dovolenkový pobyt pri mori. Náš hostiteľ tam prenajal chatku a pozval nás, aby sme išli s ním a robili mu spoločnosť. Viacerí ľudia sa nechali počuť, že pláže na Olympijskom polostrove sú najkrajším miestom na planéte. Pacifické pobrežie zdobia obrovské, burácajúce vlny a morom a vetrom obrúsené skaliská. Naša chatka sa nachádzala asi 30 metrov od pláže v slávnej indiánskej rezervácii Quillayute. Najprv mi všetky tie narážky na vampírov nedávali zmysel, potom som pochopila, že toto miesto a blízke mestečko Forks je dejiskom Tvajlajtu. Je to najdaždivejšie a najoblačnejšie miesto v celej hornej polovici USA, takže podľa autorky by sa tu dobre žilo upírom, ktorí neznášajú slnko. Mimochodom, tá teta tu samozrejme nikdy naozaj nebola, predtým než napísala svoju knihu. Keď sme sa tam zdržiavali my, mali sme dva slnečné dni z troch, takže bingo. Náš hostiteľ povedal, že keď žil v Severnej Dakote, ak aspoň trochu v ten deň zapršalo, bol to upršaný deň. V Seattli ak aspoň na chvíľu vykukne slnko, deň sa považuje za slnčený.

Najkrajšie miesto na zemi

Okrem iného nás zobral do "poriadneho dažďového lesa", lebo nás videl rozplývať sa nad lesom pri pláži. Machy a lišajníky pokrývali každý kúsoček stromov, viseli v chuchvalcoch na vetvách, až to vyzeralo ako keby konáre mali brady.

Prejazd pralesom

Mladý los

Olympijský národný park

"Sieň machov"

To bol týždeň! Nevedeli sme, že sa toho toľko dá stihnúť za šesť a pol dňa. Dlhšie by sme také nasadenie asi ani neustáli. Náš hostiteľ mal toľko šialených historiek, že by sa z toho dal napísať ďalší článok. Ale my cestujeme ďalej a mierime na juh.

#16 Seattle

Komentáre k článku