Táranie svetom I
2015-10-01
A máme tu Táranie svetom, voľné pokračovanie Príbehu o jednej ceste, kde sme našich dvoch hrdinov cyklistov nechali ísť domov poriešiť skúšky a tituly. Ich bicykle zatiaľ zostali v Nórskom kráľovstve u ich kamaráta Vlada, kde ani sami
nevedia ako asi pred mesiacom skončili.
Ona medzitým šťastlivo odpromovala, s parťákom
si vymenili zopár správ na Fejsbúčiku, že teda to
nebolo len bezobsažné tlachanie do vetra a naozaj budú pokračovať a zrazu si dali stretko v Bratislave. Bolo to trochu divné, stále sa jej tie uplynulé týždne zdali ako
nejaký dlhý neuveriteľný sen alebo film. Ale náhle
tam bol, živý z mäsa a kostí. Na druhý deň mali
začať novú výpravu, ešte väčšiu a
veľkolepejšiu ako tú predchodziu.
Rýchlo si charakterizujme hlavné postavy. Ona bola úplne
obyčajná baba, ak to tak smieme povedať, s malou záľubou v cestovaní (najlepšie na bicykli), študentka bez
príjmu, čo viedlo k niekoľkým zážitkom so
stanovaním a stopovaním.
Jeho budeme volať Jugoš, bol to jej kamarát, ktorého
spoznala na študijnom pobyte a s ktorým, ani sama nevedela ako,
skončila na výlete na bicykloch cez Škandinávsky
polostrov. Po asi mesačnej prestávke, keď nemohli pokračovať kvôli promóciám, ceste zavretej kvôli snehu a
podobne, mierili opäť na sever. Ráno v deň odchodu si
chystali veci, desiate, Jugoš zase nenormálne zdržoval. Jej
mama už začínala byť nervózna, pretože oficiálna verzia znela, že sa chystajú na vlak a ona sa
stresovala za nich, že ho zmeškajú. Napokon už nemohla vydržať a išla si zistiť na internet, kedy chodia vlaky,
tak nemali na výber a museli pred najbližším odchodom včas vypadnúť.
Bolo neskutočné teplo, slnko im pražilo na hlavy a oni sa
trmácali na opačný koniec dvoch spojených dedín,
odkiaľ išla hlavná cesta priamo na Českú republiku.
Veci namáhavo vliekli zbalené v niekoľkých igelitkách, škoda dobrých batohov, ktoré by potom museli nechať tak. V G. ich čakali takmer kompletne vystrojené bicykle
s batožinou.
Doterigali sa na miesto, k veľkému ošarpanému hostincu
na konci dediny. Pripadala si naozaj hlúpo, keď sa postavila na
výpadovku s vystrčeným palcom. Niečo iné je robiť to ďaleko od domu, kde vás nikto nepozná a v živote viac neuvidí. Pred šenkom sa združili nejakí výrastkovia, ktorých poznala po ksichte a zvedavo vystŕkali krky. Ale veď čo, môže jej byť hádam
jedno, čo si kto pomyslí.
Nečakali dlho a stopli svoj prvý odvoz, Brňáka Jirku s
frajerkou. Jugoš z toho veľa nemal, lebo sa, prirodzene,
hovorilo slovensko-česky. Tí dvaja boli mimoriadne zlatí, dobre sa
s nimi kecalo, dokonalá jazda. Toto stopovanie vyzeralo, že to
bude malina. Jirka im dal svoj telefón, aby ho na konci dňa
prezvonili, či je všetko v cajku a dostali sa do Prahy. No pri vysadaní, keď ich hodil k brnenskému nájazdu na diaľnicu
do Prahy, nabehol autom na akýsi betónový poklop. Ten sa
preboril a Jirka kolom zapadol do šachty pod ním. Čosi prasklo
a začala vytekať tekutina. Zhodli sa, že to je len voda,
ale aj tak jej ho bolo strašne ľúto. Keby sa im nesnažil
pomôcť a doviezť ich na najlepšie miesto, takáto
blbosť by sa nestala.
Keď sa rozhliadli, zistili dve skutočnosti. Cesta, na ktorej sa
ocitli, sa o pár metrov menila na cestu pre motorové vozidlá a neďaleko od nich už jeden stopár stál. Čo
im však ostávalo, chvíľu to skúšali, až
sa zrazu prirútilo služobné auto a dvaja cajti im
oznámili, že majú zmiznúť. A "toho druhého tiež
zobrať so sebou". Prešli za Tomášom a všetci traja sa
spolu vybrali pozdĺž diaľnice, dúfajúc, že
skoro bude benzínka. Znelo to ako najrozumnejší plán,
lebo chlpatí nevyzerali, že by sa im chcelo skoro odísť.
Bolo veľmi teplo, išlo sa zle a čosi, čo vyzeralo ako
cestička, sa skoro zmenilo na zarastené pole. Jugoš onedlho
zaostal, nerád chodil. Ju už jeho pomalosť štvala, s
Tomášom pokračovali vpredu, pri tom sa zhovárali a
spriatelili. Tomáš je naozajstný macher, stopár a pestovateľ. Ale to najlepšie ešte príde.
Na benzínovú pumpu konečne narazili, už sa vliekli večnosť. Pre nich dvoch to bola premiéra, pre stopovanie na
benzínkach platia úplne iné pravidlá. Je potrebné
oslovovať jednotlivých vodičov, platí priama konfrontácia. Keď stojíte na okraji cesty, nie je to osobné.
Veľmi sa hambila, pripadala si trápne otvorene otravovať.
Jugoš nebol opäť žiadna pomoc, pretože trval na tom,
že Ona ako dievča má oveľa väčšie šance. To bola možno pravda, ale hnevalo ju, že vždy všetko necháva na ňu. Nakoniec sa prekonala, museli to skúsiť, ak nechceli zostať na pumpe uprostred ničoho.
Pozorovala Tomáša, ako nenútene chodí za ľuďmi
a rozpráva s nimi. Ako to robí? Ona bola celá nervózna.
Nakoniec však mala šťastie Ona, našla chlapíka,
ktorý by ich zobral do Humpolca. Hneď si ale spomenul, že má vzadu v aute detské autosedačky. Museli sa rozdeliť, traja stopári boli priveľa. Keď sa Ona natlačí dozadu medzi dve sedačky, môžu ísť dvaja s
Jugošom. Tomáš ich ubezpečil, že si niečo
stopne a pozval ich k sebe, aby zostali na noc, ak to zvládnu až do
Prahy. Zatiaľ sa rozlúčili.
Do Prahy sa dostali cez dva stopy. Bola z toho trochu mimo. Nikdy tam
nebola a toľkokrát tam chcela ísť. Bol to ďalší z tých snov, ktoré sa náhle splnia, a nič snové na nich viac nie je. Prešli po nábreží, davy sa
stále zhusťovali. Prišli až do centra, narvatého
na prasknutie. Horko-ťažko sa prešli Karlovým mostom,
ale v tom nátresku a zmätku to bolo skôr iritujúce.
Chceli sa vymotať a ísť na hlavní nádraží,
aby chytili vlak k Tomášovi.
Po konzultácii s pouličným umelcom rozhodli, že
najlepšie bude ísť metrom. Už bolo neskoro a nechceli zmeškať vlak. Na stanici metra sa ukázalo, že ay na
lístky neberú platobné karty. To sa zrejme dalo čakať. Kačky po kapsách nemali, Prahou len prechádzali.
Skúsili od okoloidúcich kúpiť lístky za euráče, či vyvekslovať zopár drobných. Jeden pán, ktorého oslovili, nemal žiadne drobné, ale veľmi
sa im snažil pomôcť. Poprosil dozor na stanici, síce
mali zatvorené okienko, ale stále tam niekto sedel, či by im
nemohli zameniť. Tučný ujko ho surovo zrušil a poslal
do zadku. Pán navrhol, že vybehne hore do nejakej reštaurácie zameniť papierové prašule.
Zakiaľ čakali, podarilo sa im u rakúskeho páru
vymeniť pár eúr. Kúpili v ae lístky, keď
pribehol naspäť ten milý pán so zamenenými drobákmi. Už sa museli poponáhľať na vlak. Chvíľku sa ešte mohli rozprávať v metre, pán bol z
Gruzínska a prisťahoval sa pred mnohými rokmi. Priznal, že v reštaurácii mu najprv nechceli zameniť, tak si kúpil malé pivo a rýchlo ho vypil, aby im zohnal tých
pár drobných na lístky. Úplne z toho onemela, akí skvelí ľudia sa medzi nami nájdu. Cítila sa dojatá, čo ten pán bol ochotný pre nich urobiť. Keď mu ďakovali, povedal, že raz pomôže on a
inokedy pomôžu jemu. Zaželala mu ešte veľa šťastia a už museli vystupovať.
Nakoniec všetko stihli, krátko sa viezli popri Berounce a vystúpili na malej stanici obklopenej vŕškami. Tomáš ich čakal, viedol ich nočnými ulicami na svah nad
dedinou, kde stála jeho skromná chalúpka. Toto malé obydlie
malo dve miestnôstky a akúsi provizórnu kuchynku, terasu a
kadibúdku. Na umývanie stál v záhrade obrovský
zberný sud na dažďovú vodu s hadičkou na sprchovanie.
Na pitie slúžil kanister. Eletrina napájala akurát žiarovku a laptop, v kuchynke stáli kachle na drevo. Predchádzajúci majiteľ to tu používal ako chalupu, Tomáš odvtedy čo-to porobil a opravil. Vyhovovalo mu to, trávil tu celé leto a jeseň, len na zimu sa sťahoval do
bytu. Po celej stovežatej Prahe bolo toto to najlepšie, čo v
ten deň videli. Tomáš si tu skromne a spokojne nažíval, mal krásny výhľad na rieku hlboko pod ním,
kusisko záhradky s bylinkami a svätý pokoj.
Boli nadšení, dali si večernú sprchu priamo zo suda,
vypili medovkový čajík, pozorovali zhluky svetiel dolu pri
rieke a povetrím sa k nim niesli útržky rybárskych pesničiek. Rozprávali sa dlho do noci, dokým už naozaj
nevládali držať oči otvorené. Ona si ustlala na krátkej prični na asi piatich matracoch a starých
páperových paplónoch ako princezná na hrášku, chlapci
spali vedľa. Bola taká šťastná, že je tu, že stretli Tomáša, zo studenej sprchy a z mäkkuškého paplónu, až nemohla spať. Zaspávala s
radostnou myšlienkou, čo všetko človek vidí, keď odíde z domu a že to napriek všetkým pochybnostiam bolo
dobré rozhodnutie.
Komentáre k článku