Ch-60
2018-08-28
Ako sme sa tak v Čile prebicyklovali do centrálnej oblasti okolo Santiaga, všetko začalo byť priam ideálne. Každý deň krásne slnečno, dobré cesty, nie je núdza o jedlo, zlepšila sa kvalita ubytovania... Život bol skvelý, veci boli naozaj veľmi jednoduché a začalo to pripomínať naše cesty po Európe. Takže sme sa v Čile začali tak trochu nudiť. Stále rovnakej ponuky v obchodoch, ako 2 druhy čilského chleba už sme tiež mali dosť, tak sme si proste povedali, že poďme zase niekde inde. Dalo sa do Argentíny, aj keď sme nevedeli, aké veľmi zložité to naozaj bude.
Čo sme mohli urobiť a urobili, bolo informovanie sa na internete, že najvyšší bod priesmyku Los Libertadores leží asi vo výške 3200 m.n.m. Predpoveď počasia sľubovala okolo 5°C cez deň a -8°C v noci. Kým sa ale vytrepeme do takej nadmorskej výšky, na čilskej strane bude teplo. Keď prekročíme hory, hore v Argentíne je zima, takže tam zmrzneme. A keď sa dostaneme opäť na normálnu výšku, tak bude normálne teplo. Okrem toho je po ceste pár tunelov, s krátkymi si hlavu robiť nemusíme, ale úplne hore sú dva dlhé, do ktorých nás ani nepustia. Vraj existuje nejaký kamión, ktorý preváža bicykle na druhú stranu, ale nikto o ňom nevie žiadne podrobnosti, napríklad či funguje a kedy. A aby sme nezabudli, každú chvíľu môžu hraničný prechod zatvoriť, robia to tak raz za týždeň keď nakydá sneh a potom to dva dni upratujú. Takže super, sme pripravení a môžeme ísť.
Náš plán bol asi taký, že prvý deň prejdeme predhoriami až tesne pod najstrmšie stúpanie, aby sme nespali príliš vysoko a nebolo nám zimka. Ďalší deň môžeme skúsiť vyšlapať nejakú časť, pokiaľ nezačne byť fakt desná kosa alebo budeme stopovať, však uvidíme podľa situácie. Tak či onak budeme musieť nájsť niekoho, kto nás prevezie cez tunely. Prejdeme hraničnou kontrolou na argentínskej strane a budeme sa snažiť klesnúť čo najviac, aby sme preboha nespali pri -8°C, len pri -6°C. Síce sú tam nejaké dediny, ale nemáme žiadne argentínsko peniaze, lebo kto mimo Argnetínu by preboha držal tie ich hajzelpapiere? Keby nám bolo veľmi zima, možno môžeme skúsiť stopovať. No a tretí deň sa zvezieme dole do normálneho sveta a keby nám bolo zima, tak...skúsime stopovať? Šak nejako to snáď dáme. A keď nie, tak sa vrátime a skysneme v Čile alebo čo.
Prechod bol už týždeň otvorený, zhora hlásili krásne počasie. Vyrazili sme zo Santiaga a o 2 dni už sme boli asi 30 km za Los Andes, na ceste do priesmyku. Večer v stane sme kontrolovali predpoveď počasia a ajajajaj. Pozajtra, v čase keď plánujeme byť na vrchu, prudké ochladenie a... sneženie. Asi by sme stihli prejsť hranicou, kým ju zatvoria, ale tušili sme že stanovať v takej mrazničke, hlavne po tom čo sme si už zvykli na skoro púštnu klímu, to by mohlo byť drastické. Mohli by sme začať stopovať hneď a nechať sa do Argentíny previezť a budeme tam. Všetky možnosti sa nám zdali rovnako na figu a nakoniec sme sa zbalili a vrátili do Los Andes. Počkáme tam, kým sa zase oteplí a otvoria a keď nie, tak pôjdeme zase k moru alebo niekam.
Dva dni sme boli blízko Los Andes u jednej rodiny a sledovali počasie a Twitter argentínskej pohraničnej polície. Priesmyk presne podľa očakávaní zatvorili, okrem iného sa tam stala nejaká dopravná nehoda, ale hneď v ten istý deň neskôr bol opäť otvorený a hlásili bezproblémový prejazd. Stále malo byť zima, na argentínskej strane do -10°C, ale keby sme čakali, o pár dní opäť začne snežiť. Tak dobre, teraz alebo nikdy. Náš hostiteľ nám ukazoval fotky serpentín, spolu ich je 26 a okomentoval to slovami: "You will die."
Ďalšie ráno sme vyrazili nanovo, samozrejme že neskoro a v podstate okamžite objavili defekt, tretí za posledné 3 dni. Kým sme to dali do poriadku, nakúpili zásoby jedla na 3 dni (to už sme tiež dlho nerobili) a všetko, bolo poludnie. Dostali sme sa o niečo ďalej ako minule, ale bola to bieda, lebo nám celý čas fúkal do ksichtu strašne otravný vietor. To nám sťažilo aj hľadanie miesta na kemp, lebo sme sa potrebovali skryť pred tým hajzlovským zradcom. Skončili sme za nejakým kríkom medzi koňskými guvnami. Žiadne ochladenie sme zatiaľ nepocítili.
Na druhý deň nás opäť čakala štedrá porcia vetra, vďaka čomu aj to slabé predstúpanie išlo ako cez gumu a všetko nasvedčovalo tomu, že sa dostaneme akurát tak do prdele a nie do Argentíny. Keď sme konečne dosiahli "slimáka", teda najstrmší úsek so serpetínami, bola to vlastne úľava. Keď sa stále točíte, tak aspoň niektoré časti nebudú priamo proti vetrovi. Takže na naše vlastné prekvapenie, serpentíny boli docela omáčka a bez problémov sme sa dostali k lyžiarskemu stredisku tesne pod vrcholom. Krátke tunely tiež neboli žiadna mágia, len také zastrešené úseky cesty, po niektorých napríklad išla zjazdovka. Nachádzali sme sa v nadmorskej výške, akú má Gerlachovský štít. Ostávalo nám ešte asi 500 m stúpania a tunely. Táto časť sa mne zdala najnáročejšia, lebo som asi bola už celkom unavená a museli sme sa prepletať cez kilometrovú šóru kamiónov pred čilskou pohraničnou kontrolou, ktoré sa z nejakého dôvodu radia do prostredného pruhu z troch. Pýtali sme sa colníkov, ako sa dostaneme cez tunely a vraj je tam naozaj kancelária nejakej správy ciest a oni nás prevezú. Prvý z veľkých tunelov bol opäť len taký falošný tunel so strechou, asi 1 km dlhý, o ktorom sa teda asi čakalo že ho prejdeme sami. Práve sa v ňom zase stala nejaká búračka, takže akurát tam nebola žiadna premávka a dostali sme sa cezeň bez adrenalínového zážitku. A potom už sme sa vynorili pred 3-kilometrovým tunelom vedúcim na argentínsku stranu hôr. Keď som sa tam dopechorila aj ja, M. už čakal aj s vybaveným odvozom. Naložili sme biky na korbu a za chvíľu sme boli na druhej strane. Ty vaďo, my sme tie sakramentské hory fakt prešli.
A tiež sme si uvedomili vlastne, že nám nie je zima a stále nie je pod nulou. Potom sme začali klesať. O pár kilometrov sme prešli hraničnou kontrolou, kde bol strašný bordel, vitajme v Argentíne. Najprv sme v búdke dostali vstupnú pečiatku do Argentíny, potom nás poslali na colnú prehliadku. Tam pobehovalo niekoľko ľudí. Najprv nám nejaká tetka povedala, že nám musia všetko skontrolovať. Hneď nato sa vrátila do svojej búdky a začala sa rozprávať s inou tetkou. Došiel ujko a povedal niečo, čomu sme nerozumeli, boha zase na ten argentínsky prízvuk si zvykať - a zase odišiel. Aha... takže ja sa postavím semka a budem čakať, kým si ma niekto všimne? Krúžili okolo nás aspoň traja ľudia, ale nikto sa k ničomu nemal. Nakoniec som zachytila pohľad oného ujko, ten sa došiel opýtať, či v tých batožinách máme oblečenie, my že áno a že teda môžeme ísť. Výstupnú pečiatku z Čile snáď nebudeme potrebovať.
Prešli sme ešte pár kilometrov do dediny Puente del Inca. Neplánovane sme skončili v nejakom hosteli, kde sa nám podarilo zaplatiť čilskými peniazmi, takže nám ani v noci neomŕzali rite. Posledný deň nebol taký žúžový, ako sme si predstavovali, lebo klesanie bolo skôr pozvoľné a aj sme trochu nastúpali. Do Uspallaty čoby civilizácie sme dorazili až štvrtý deň doobeda, ale všetko podľa nás prebehlo veľmi dobre a vôbec to nebol taký smrťák ako sme sa báli. Prebicyklovali sme vlastne celú cestu okrem tunela, čo sme fakt nečakali a teploty boli tiež viac než uspokojivé. Ľudia nás upozorňovali na príkre stúpania, kamióny, zimu a neviem čo a ako zvyčajne, ľuďom sa nedá veriť ani hovno. Stúpania boli smiešne, zima bola tiež len taká na oko a jediný reálny problém, ktorý ľudia vôbec nespomenuli, bol vietor. Takže celkovo sa mi to zdalo fakt dosť v pohode, povedala by som že ľahšie ako
Transfăgărășan.
Komentáre k článku