A zas v tej Argentíne...
2018-09-23
Čo sa stalo, čo sa nestalo, aj na svoje vlastné prekvapenie sme sa ocitli opäť v Argentíne. Boli sme z toho celkom šťastní, lebo predsa len sme unikli z toho šibnutého Čile, užívali si prekrásne scenérie pri prechode horami... Až sme sa dostali do prvého mesta a trvalo presne pár hodín, kým nás táto vadná krajina dokázala nasrať.
Na začiatok sme chceli zameniť nejakú čilskú hotovosť čo nám zvýšila a kúpiť tie ich bezcenné papiere dobré tak na utretie zadku. Človek by povedal, že budú diví po naozajstných menách, ktoré si môžu chvíľu podržať a hneď na tom zarobia 20%, (podľa doterajšieho trendu, keď sme prvýkrát vstúpili do Argentíny pred 6 mesiacmi, za 1 euro sme dostali asi 25 ars, teraz je to tak 45). Alebo že aspoň budú vekslovať pesá tam a späť jedna radosť, veď sú nejaké pohraničné mesto preboha kde sa premele ľudí ako na Vaclávaku. Ale oni sú asi úplne na hlavu, lebo dávajú kurz s 10-20% komisiou. 20% poplatok za konverziu v banke! Keď som sa pýtala, či sú si vedomí, že to je 1/5 hodnoty, jedna taká "podnikateľka" mi vysvetlila, že taký kurz dostane v zmenárni v meste pri zmene naspäť. Na ktorú prdel to chce hneď utekať zameniť, keď na druhý deň by to nejakému kamionistovi idúcemu opačným smerom mohla predať naspäť, alebo si to
proste podržať, pretože CLP náhodou nezažíva 80% infláciu... neviem. Takže dostanú hovno a nie naše peniaze. V prvom bankomate sme vybrali hotovosť "len" s asi 8% prirážkou na všetkých poplatkoch, zásobili sa proviantom na 100km a vypadli.
Fúkalo nám viac-menej do chrbta a všetko bolo v pohode,
kým sme sa neotočili v pravouhlej zákrute a nezačalo fúkať akosik inak. A keď nefúka s nami, fúka proti nám. A to tak kvalitne tuho, ako to poznáme. Vraj
nieee, na severe tak nefúka! Človek sa sem tentuje 150 km cez hory a kurňááá, furt tá istá blbá pampa a náš starý kamoš vietor. M. tvrdí, že podľa neho je ešte silnejší ako dole. Nech je jak chce, taký víchrisko je schopný švacnúť chudákom cyklistom o zem alebo ho proste aj s celým kolom odfuknúť z cesty. To nie sú podmienky na bicyklovanie. A ustavičné plieskanie a hučanie vo dne v noci, to je na zmagorenie. V podstate okamžite sme začali mrňovať a hľadať zadné vrátka a nakoniec sa dohodli, že uvidíme zajtra, či to malo byť len také milé privítanie a do obeda sa možno bude dať normálne jazdiť alebo či je to tu stále v celej blbej pampe a možno z toho to tým ľuďom haraší vo vežiach.
Na druhý deň sme vstali skôr a presvedčili sa, že to je úplne jedno a ten udrbaný vzduch proste bude celý boží deň hulákať a fičať a duť do nás. Nestačí že je krajne namáhavé pohybovať sa a vôbec len udržať sa na bicykli, na prašnej ceste sa zdvíhajú mračná piesku a časom má človek to svinstvo v nose, v očiach, vo vlasoch a všade tam, kde ho mať nechcete. Už som zabudla na tie utešené dni, keď ma z vetra boleli oči, uši a v jednom kuse mi tiekol sopel...
Keď sme na druhý deň stále boli ešte dobrých 60 km od nasledovnej dediny, to by podľa praxe posledných dvoch dní znamenalo ešte aspoň ďalšie 2 dni boja, nie len že sme boli nasratí, ale aj sa nám minulo jedlo a pitie. Už sme si odvykli že na 100 km potrebujeme 5 dní. Očividne opäť prišiel čas na stopa. Už včera som bola rozhodnutá, že ak to má byť takto ďalej, prestopujeme sa aspoň na bolívijskú hranicu. Útrpne pomaly sme pokračovali a čakali, kedy pôjde okolo nejaké auto. Ako sme tak bohovali a diskutovali rôzne alternatívy, jedna z nich bola dostať sa na paralelnú cestu trochu nižšie a ďalej vo vnútrozemi. Lenže ako nás informovali z jedného oproti idúceho auta, spojovacia cesta čo tam odtiaľto viedla je zatvorená, lebo ju zničili zaplávy. To je fakt krásne.
Prvý úplne preplnený sedan naším smerom nám nemohol pomôcť a po obede išiel konečne nejaký pick-up, ktorý mal ale kompletne naloženú korbu. Vodič síce prišiel s nápadom že nás priviaže o lano a odtiahne do dediny, ale radšej sme sa pekne poďakovali a nechali to tak. Aj keby nefúkalo 150 km/h, nezdalo by sa mi to moc bezpečné. Ale dostali sme vodu, takže aspoň neumrieme od smädu ako Difunta, čo sa mimochodom udialo niekde na okolí. Chýbalo málo a bola by som išla stopovať aj opačným smerom len aby som tu neskysla ďalší deň bez žranice, lebo sa mi zdalo že smerom späť je silnejšia premávka (už sme stretli asi 2 pick-upy). Ďalšie auto naším smerom (to už bolo asi 6 večer a mali sme prejdených 20 km) nás našťastie nabralo, ale miesto bolo len na korbe. Vodič nám nakázal, aby sme sa skrčili lebo za chvíľu pôjdeme okolo policajnej stanice a dali by mu pokutu. Večer sme sa teda konečne dostali do mesta, nakúpili jedenie, nabrali vodu a zaliezli do stanu pri najbližšom plote.
Na druhý deň prestalo fúkať a našu radosť mohla skaliť len úplne nevyhovujúca cesta, ktorá sa od okolitej krajiny neodlišovala vôbec ničím, len že tam nerástli občasné kríčky. Predpokladám, že jej účel spočíva jedine v tom udržiavať smer. Hlboký piesok, kamene ako na železnici a podobne. Opäť som sa presvedčila, že existuje niečo ešte horšie ako najhoršia cesta, akú som doteraz zažila. Vybrali sme si túto trasu predovšetkým preto, že sme na couchsurfingu našli hostiteľa v jednej dedinke po ceste, ktorý navyše hovoril po anglicky. Keď sme sa tam konečne dotrepali po 2 dňoch v podstate tlačenia bicyklov cez piesok, spomenula som si na formuláciu jeho poslednej správy,
hope that we will meet there. Áno, očividne to nie je také jednoznačné stretnúť sa v dedine o asi 100 obyvateľoch, lebo keď sme sa naňho pýtali, povedali nám že je v inom meste. Takže vďaka, už neviem koľkýkrát sa na nás hostitelia z Argentíny vykašľali bez jediného slova (raz nám hostiteľka potom čo sme sa dohodli 2 dni neskôr napísala "sorry, bola som na estancii"). Nakoniec sme o deň neskôr v nasledujúcej dedine išli do najväčšieho a najkrajšieho hotela a rozhodli sa udrieť po vrecku a zaplatiť viac než dvojnásobnú gážu ako v predchádzajúcom hoteli za nejaký lepší servis. Hneď vzápätí sa ukázalo, že to nebola moc dobrá investícia, lebo nefungoval bazén (šak zima), koláčiky boli fajn, ale nie je to to čo nazývam dobré raňajky, teplá voda tiež bola na nejakú mágiu a chvíľu fungovala a chvíľu nie. Nakoniec sme sa išli sťažovať, lebo nám polku noci neišla elektrika a samozrejme vypadol internet a na naše obrovské prekvapenie od nás nezobrali peniaze.
Bolo to zaujímavé, ale plahočenia všelijakými zapadákovmi bolo zase na chvíku dosť. Niekoľko dní sme nevideli nič iné len rozdrbanú cestu, bežový obzor a hlinené domky. Naším jediným cieľom a želaním bolo dostať sa na Rutu 40, kde sme dúfali opäť si pripomenúť 21. storočie.
Bohužiaľ z technických príčin nemôžem pridávať fotky, ale ak sa bude dať doplním obrazový materiál neskôr. Dúfajte spolu so mnou že sa nám závadu podarí odstrániť. Majte sa!
Komentáre k článku