Po stopách Inkov v Argentíne
2018-11-19
V krátkosti sa ešte vrátim k nášmu pobytu v Argentíne, lebo keď to bolo aktuálne, nefungoval nám laptop. Neboli sme si toho vedomí, kým nás jeden chalan neupozornil, že naša trasa už niekde zo Santiaga sleduje starodávnu Inkskú cestu Qhapaq Ñan. Samozrejme, že pôvodná cesta sa nedochovala, aspoň z jej argentínskej odnože dnes neexistuje prakticky nič a približne po jej trajektórii teraz vedú iné, modernejšie cesty. Ale veľa sídiel datuje do doby Inkskej ríše a spred Inkov, čo väčšinou tiež nie je na prvý pohľad vidieť, no sem-tam nejakú lokalitu inzerujú ako kultúrne dedičstvo.
Inkovia poďla všetkého svojho času prenikli dosť ďaleko do Argentíny a Čile. A ako vieme, Inkovia stavali cesty. Spojenie medzi týmito ďalekými teritóriami a Cuscom čoby centrom impéria udržiavali po severo-južných cestách - jedna viedla čilským územím a druhá z náprotivnej strany Ánd cez argentínske podhorie.
Tak už sme vedeli, že sme na pomyselnej inkskej ceste a išli sme sa pozrieť na nejaké pamiatky. Poväčšinou sú tieto (pred-)inkské ruiny len také ničnehovoriace hromady šutrov, občas nejaké zrekonštuované múry, ktoré tiež môžu znamenať čokoľvek, od inkskej svätine po ohradu pre prasce. Prezentácia je tak mizerná, že každý kto by sa chcel dozvedieť aspoň kto boli tí ľudia, čo tu žili a čo to tu vôbec zrobili, musí si to sám pracne zisťovať, ak na internete nejaké informácie vôbec existujú. Neviem, či sa o starých indiánskych civilizáciach nič nevie, alebo či je to zúfalo odfláknutá robota zo strany obcí a komún. Navyše ak nejaké popisky existujú (a nie je tam len prázdny rám s chýbajúcou ceduľkou), sú výlučne po španielsky. Sprievodcovia samozrejme tiež, hlavne že nechajú cudzincov zaplatiť vyššie vstupné a potom im zato poskytnú hovnové služby.
Už pri prechode priesmykom
Los Libertadores do Argentíny sme si všimli, že popri medzinárodnej ceste 7 údolím rieky Mendozy (a rieky Aconcaguy na čilskej strane), vedú minimálne 2 ďalšie cesty. Miestami sme ich videli veďla seba, nad alebou pod sebou, v niektorých úsekoch boli zničené závalom alebo ich pravdepodobne zmylo zmenené koryto rieky. Občas bol viditeľný most, podporná stena z kameňa alebo iný prvok. Internet veľa informácií neposkytol, takže netušíme aké sú staré alebo kto ich používal. Tie s kamennými mostami vyzerajú novšieho dáta, ale mohli vzniknúť na starých indiánskych cestičkách. Nevieme a ani sme sa nedozvedeli.
Most na jednej staršej ceste údolím rieky Mendozy. Vľavo cestu pochoval zával.
Neskôr sme sa teda o indiánske dedičstvo začali zaujímať. Narazili sme na niekoľko archeologických nálezísk, kde nebolo zhola nič, len informačné tabule (aj tie len prevelice málo informačné), že toto (presne taká istá suchá zem so žltou trávou ako všade okolo) je staroveké inkské sídlo a Argentína má inkskú cestu. Pátrali sme aj po kúsku naozajstnej, funkčnej inkskej cesty. Keď sme týždeň čakali na súčiastku k laptopu, jazdili sme po horách všelijakými lazmi, rozprávali sa s ľuďmi, ktorí sa o tému zaujímajú, ale skutočná cesta nakoniec žiadna neexistuje a či viedla tadiaľ alebo niekde úplne inde... je to veľmi nejednoznačné a nikto nič poriadne nevie.
Takže nám zostávajú oficiálne atrakcie, ktoré sa niekto snažil alebo ani nesnažil spraviť šmakovné pre turistov. Príbeh je vždy veľmi podobný. Terasovité sídlo na nejakom kopci blízko vody postavené navŕšením kameňa. Niekedy koncom stredoveku to prebrali Inkovia, ale ešte predtým tam žili domorodé kultúry, lebo vykopávky sú oveľa staršie. Budovy stavali čiastočne do zeme pod úrovňou terénu. Jamy boli otvorené, po obvode bývala strieška z trstiny, slamy a kaktusového dreva. Obydlia boli obývané podľa spoločenského statusu - hore na kopci bývali rodiny z lepšej triedy, vojenská elita, šamani (lebo tých by nepriatelia dobyli ako posledných). Niekde nablízku mali terasovité polia s kukuricou a fazuľou a lamie stáda. Pretože je to všetko vysoko v kopcoch a voda nepadá len tak z neba (rozumej málo prší), bola to celkom výzva niečo tam dopestovať. Indiánske kultúry sú uznávané za to, že mali premakaný systém pestovania a zavlažovania a skrátka to mali vymyslené.
Hualco - terasovité stavby, o ktorých nevieme či boli na bývanie, pre zvieratá, na pestovanie...
Pohľad z kopca na terasy a do doliny - Hualco
Najväčším argentínskym predkolumbijským sídlom bol Quilmes (údaje sa veľmi rôznia, okolo 3000-6000 obyvateľov), ktorý sa svetu prezentuje akurát svojimi siahodlhými politickými snahami o navrátenie "svätej zeme" do rúk potomkov pôvodného obyvateľstva. Celý príbeh (v podobe v akej ho predávajú) je trochu nahlavu. V priebehu 16. a 17. storočia ich dobyli Španieli, 400 proti 6000 Quilmesom. Údajne ich odrezali od ich polí a obživy a otrávili im studne. Indiáni sa nakoniec vzdali, ale
Španieli si ich nedokázali podrobiť. To si podľa mňa trochu odporuje, lebo šak keď sa vzdali, tak boli podľa mňa podrobení. Ale nechajme im to. Takže sa odmietli podrobiť, nech už to znamená čokoľvek a uzurpátori ich deportovali do 1000 km vzdialených močiarov niekde pri Buenos Aires. Vzdorní Quilmesovia boli prinútení pochodovať bez vody a jedla a túto strastiplnú cestu prežilo z 2600 alebo 4000 alebo koľko ich vtedy bolo slabých 400. V ďalekých cudzích krajoch nenašli svoj svätý strom, ktorý tam nerastie a nepoznali lokálne byliny, takže pomreli. Ďalšia malá nezrovnalosť v prezentácii, lebo zároveň existujú historické záznamy, že im španielska koruna neskôr priznala nejaké pozemky v ich domovine. Takže nejakí Indiáni tam predsa len museli zostať, okrem toho príbeh pokračuje tým, že sa deportovaní a ožobračení Quilmesovia alebo ich potomkovia po rokoch vrátili do vlasti a vzniesli nároky na svoju svätú zem. Nejaký čas trvali ťahanice, keď zvyšky mesta patrili štátu, súkromníkovi, bohviekomu, až ho nakoniec konečne vrátili potomkom (čo sa za nich sami prehlásili) Quilmesov, happy-end! To je predmetom reklamy a výkladu. O kultúre Quilmes sa inak nedozvieme nič.
Quilmes - rozsiahle terasovito vybudované mesto starých Indiánov
Pohľad z vrchu nad mestom - Quilmes
Terasovité múry - Quilmes
Súčasťou múzea je aj krátky "dokumentárny" film s veľmi emotívnymi zábermi masakrovaných Indiánov, ktorí si spokojne a mierumilovne nažívali a nič len ľúbili Pachamamu. A obrázky podlých, krutých Európanov čo ich došli ožobračiť. Má to strašne propagandistický charakter a je to až trochu na smiech. Veľa krajín si hýčka svoje krivdy z minulosti voči iným národom a v Južnej Amerike je to naozaj silné. História hovorí, že susedské indiánske kmene sa prepádali a bojovali, ale všetko čo zostane je film o mierumilovných, nebojovných Indiánoch a krvilačných Španieloch. Históriu píšu víťazi, ale porazení si pamätajú a momentálne majú kopec priestoru vyplakávať.
Ďalším turistickým centrom je Shincal, čo je vlastne len taká fraška s ezoterickými sprievodkyňami-dôchodkyňami. Extrahované informácie s výpovednou hodnotou sa rovnajú nule. Súčasťou areálu je (asi obradný) kopec so schodiskom.
Kopec alebo pyramída? Shincal
Kamenné schody stúpajúce na vrchol kopca
Ruiny sa našli približne v takomto alebo podobnom stave. Tieto ešte len čakajú na rekonštrukciu.
Časť zrekonštruovali napríklad do takejto podoby
V inej lokácii pri dedine Hualfín je kopec ruín, svedčiacich o veľkom množstve stavieb, ale v poľutovania hodnom stave a bez akýchkoľvek informácií.
(Pravdepodobne?) rekonštrukcia nejakej stavby, vidno architektúru zasahujúcu pod zem. Hualfín.
Údajne staroveké posvätné miesto nad Hualfínom, alebo parkovisko pre mimozemšťanov, z hentoho ktovie...
Súčasťou areálu je aj takáto stavba rovnakého charakteru ako ostatné. Ide o cintorín z 19. storočia.
Ďalší typický príklad "ruiny", ktorá vyzerá presne rovnako a môže byť prakticky čímkoľvek. Primárne to nevyzerá ako 500 či viac rokov stará stavba a s veľkou pravdepodobnosťou ani nie je...
Ďalšie "menej oficiálne" ruiny v okolí cintorína. Kamenie nanosené riekou prírodnou cestu vyzerá veľmi podobne.
Tak približne vyzerala väčšina toho, čo sme videli a mám z toho trochu neisté pocity. Halda kameňa (zvetraného, žiadne kvadratické bloky spájané s inkským staviteľstvom), ktorá tam môže byť niekoľko sto rokov alebo týždeň, nevidieť žiaden rozdiel. Možno ide o starodávne indiánske náleziská, ale to, čo vidíme je poďla mňa prakticky len taká veľmi slabá imitácia.
V Čile sme tiež videli nejaké ukážky indiánskych pamiatok, ale bolo toho ešte menej a informácie boli ešte biednejšie, takže sa mi o tom ani neoplatí písať. Ak chceme inkské pamiatky, asi budeme musieť hľadať v inom štáte.
Komentáre k článku