Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Príbeh o jednej ceste IV
2015-09-20
Majte na pamäti, že Príbeh o jednej ceste spísaný na tomto blogu môžu byť kľudne vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami či menami by mala byť čisto náhodná.
Ona a On boli podarený párik bikerov. Bez rozmyslu sa vrhli na výlet po severských krajinách, vlastne sa ani až tak dobre nepoznali, čo vyústilo do naozaj nepekných škriepok a stretov názorov. Stále si boli vo vlasoch, pretože On bol nenormálne spomalený a hnilý, zdržoval, kde mohol a v živote sa neponúkol, aby s niečím pomohol. Ona bola trošku netrpezlivá, navyše mali plán, na ktorom trochu závisel jej krk a vďaka jeho slimačiemu tempu boli ďaleko pozadu. Až sa stalo presne to, čo bolo jasné už od začiatku, síce že sa jej minie čas a do dôležitej skúšky zostane naozaj už iba pár dní. Ona sa súrne musela vrátiť. Pretože práve boli niekde v zadku v horách v Kráľovstve Trolov, vrátiť sa tisíce míľ na dvoch kolesách neišlo ľahko. Akýmsi zázrakom našli Vladka, ktorý ju nechal odložiť si kolo u neho, aby sa jej ľahšie a rýchlejšie ponáhľalo domov. A všetci dobre vieme, že On by sa bez Nej nikam nedostal, tak skončili bez bicyklov, len s dvoma veľkými igelitkami, stanom a zvdihnutým palcom na ceste do hlavného mesta S.
O stopovaní mali už samozrejme nejaké poznatky, napríklad Ona prečítala celého Stopárovho sprievodcu galaxiou. Raz, keď sama šlapala pešo domov z chaty, lebo neišiel autobus a všetci spolužiaci išli opačným smerom, zastavil jej chlapík na kamióne. Bola taká pokakaná, že sa ani nenechala odviezť a pokračovala v kráčaní po krajnici. Mali teda všetky predpoklady stať sa skutočnými stopármi. U Vladka namaľovali na kusy kartónu dva obrovské nápisy, O. a S., svoje lístky do cieľa. V S. musia vyzdvihnúť Jeho bagáž, čo tam mal odloženú a poletia domov!
Začali v G. na mieste, kde opravovali cestu a autá museli zastaviť na semafore, lebo len jeden pruh bol pojazdný. Po počiatočnom sklamaní, keď ich všetci odignorovali, predsa len chytili svoj prvý stop. Šofér Bjorn bol srandovný chlapík z vysočiny na ďalekom severe. Rozprával im o svojej domovine, kde je po väčšinu roka treskúca zima a celého pol roka svetlo a pol roka úplná tma. Čo tam ľudia robia počas dlhých letných dní? Chytajú ryby a sexujú. A čo robia počas krátkych zimných dní? Nechytajú ryby. V podobnom duchu sa niesol aj zvyšok cesty. Hneď prvou jazdou dosť pokročili, potom chytili ešte dva krátke stopy (ženu, ktorá ich zobrala úplne iným smerom, ale bola veľmi milá a chlapíka na starom Fiate plnom rybárskeho náčinia, s ktorým sa nevedeli dohovoriť). Keď sa snažili stopovať pri jazere za jednou dedinou, obklopili ich miestne detváky a čoskoro mali okolo seba celý fanklub. Prekvapilo ich, že aj desaťročné dievčatá hovoria veľmi dobrou angličtinou. Doposiaľ ju ovládal skutočne každý, s kým sa tu stretli, dokonca ani postarší ľudia nemali najmenší problém.
Bolo zaujímavé prechádzať rovnakú cestu späť, iba tentokrát akoby z rýchlika. Za oknom auta sa mihala známa krajina a oni si živo pamätali každé náročné stúpanie, každý výhľad na okolité hory a rieku kľukatiacu sa údolím. Uvedomili si ešte živšie, ako počas cestovania na bicykli čas plynie v úplne iných dimenziách. Človek má čas, môže sa dívať. Pohybuje sa pomaly, ale z krajiny má viac, ako keď len prefrčí okolo. Doslova ju cíti, nie len vníma očami.
Stmievalo sa, boli len pár kilometrov od O., to bol slušný pokrok a preto sa to rozhodli pre dnes zabaliť. Postavili stan v poli za dedinou a spokojní išli spať. Bez karimatiek to nebola žiadna sláva, ako len môže jeden centimeter peny spraviť taký závratný rozdiel? Na ďalší deň ich zviezol druhý Bjorn so svojím malým synátorom. Malý bol trochu unudený a netrpezlivý, nič ho nezaujímalo, iba beyblade. Mierili do mesta A., bola to pomerne dlhá cesta a sopliak už nevedel obsedieť. V A. otca ťahal rovno do hračkárstva, aby mu ten kúpil najnovšiu hlúposť. Potom ich Bjorn pozval do pizzerie. Objednal obrovskú pizzu, z ktorej on sám sotva odjedol a pobádal tých dvoch, aby ju bez obáv celú skonzumovali. Malý dostal burger a hranolky, z burgera si dvakrát odhryzol a zvyšok nechal tak. Keď ostatní dojedali pizzu, začal sa zase nudiť a vystrelovať na podlahe v reštaurácii svojho nového beyblada.
Po prechádzke mestom a dobrom sýtom jedle ich Bjorn odviezol ešte kúsok na miesto, odkiaľ mohli stopovať ďalej. Boli mu veľmi vďační, fantasticky sa o nich postaral ako o vlastných. Zaželali im ešte so synom pekný víkend na chate, i keď malý sa netváril veľmi nadšene a potom už zaujali pozície na novom fleku. Spočiatku sa im nedarilo, autá sa preháňali okolo dosť rýchlo a asi sa im nechcelo zastavovať. Nakoniec ich nabral akýsi Poliak, robotujúci tu, v Kráľovstve Skladacích Skriní. Chýlilo sa k večeru a oni sa rozhodli zakempovať. Chlapec ich odviezol na skvelé miesto v lesíku za dedinou a len kúsok od cesty, kde mohli nerušene prečkať noc. Dokonca sa starostlivo vypytoval, či majú niečo na jedenie. Ubezpečili ho, že majú jedlo zo supermarketu a potom už sa zložili na spanie.
Na druhý deň sa ukázalo, že stopovanie v Kráľovstve Skladasích skriní nebude žiadna brnkačka. Skúsenosť zo včera to potvrdzovala - kus cesty sa viezli s jedným Nórom a neskôr s Poliakom. Teraz sa im po dlhšom čase podarilo stopnúť Rusa s kamiónom, aj to len náhodou. On sa bol práve vyšťať, takže ho nebolo z cesty vidieť a asi to vyzeralo, že stopuje dievča samo. Fungovalo to, kamión zastavil a viezli sa celú cestu až do hlavného mesta S. Nevedomky použili starú fintu, že sa chalan schová, aby malo samotné dievča väčšiu šancu. Šofér bol už ostrieľaný, stopárov vozieval pravidelne. Ona sa však viezla v kamióne po prvýkrát a zvedavo sa rozhliadala. Dnešní kamionisti majú v kabíne všelijaké vychytávky, pneumatické sedadlo, chladničku, tablet s internetom. To všetko im vodič ochotne ponúkol k dispozícii. V kabíne je len jedno sedadlo spolujazdca, preto v počte viac ako dvaja sa stopári vezú vzadu na váľande. Sedela si tam na matraci a tešila sa, že má pekný výhľad zhora. Keď už sa im minuli témy rozhovorov, cesta trvala koniec koncov viac ako tri hodiny, vodič ju ponúkol, aby si kľudne pospala. Vďačne sa natiahla na posteli a trochu si zdriemla. Nemu zatiaľ ponúkol tablet, aby sa zabavil, či si vyhľadal informácie, ktoré potrebuje.
Bola to super jazda, šofér im samozrejme porozprával svoj príbeh. Ukázal pas, vydaný Lotyšskou vládou, ktorý mu ale nepriznával lotyšské občianstvo. Bol úplne bez občianstva a povedal len, že na tom aj tak nezáleží, lebo každá vláda je rovnaká. Tiež vravel, že nikdy nejazdí s kolegom, pretože dvaja chlapi spolu nemôžu byť dlhšie v malej kabínke kamióna. Dlhú dobu spolu vydržia iba chlap a žena, lebo musia, tak ako oni dvaja. Tak funguje svet. Nikdy tak nadtým neuvažovala, ale pravdepodobne by to bola ešte väčšia katastrofa, keby cestovala s inou babou.
Krátko poobede už si vykladali svoje veci na predmestí S. Zmákli to fakt dobre. 800 km do S. prešli za tri dni. Zostávali im ešte tri noci a potom... domov. Teraz však mali pred sebou ešte dva celé dni v S. a chceli si ich užiť. Do mesta to bolo takmer 10 km, to aby si radšej švihli. S rozpadávajúcimi sa napchatými igelitkami sa im veľmi dobre nešlo, okrem toho museli nájsť supermarket a kúpiť nejaké jedlo. Avšak mali celé poobedie na to, aby sa dostali do mesta a našli si nejaké miesto na spanie. Ona už tu pred istým časom bola, takmer v samotnom centre sa nachádzal rozľahlý lesopark, kde ich isto nikto nebude rušiť. On však zase musel sabotovať jej rozumný plán a keď sa večer vybrali do lesíka, aby tam nikým nepozorovaní postavili stan, začal frflať, že už má z chodenia boľavé nohy a tak ďaleko sa mu nechce ísť. Vybral kúsok trávnika za akýmisi kríčkami na úzkej prázdnej ulici. Z jednej strany ich chránil vysoký múr, z druhej živý plot a zhora strom. Padli prvé dažďové kvapky.
Keď sa ráno zobudili a pomaly odchádzali, zistili, že múr patrí obrovskému múzeu a ulička vedie priamo na hlavný bulvár. Debilnejšie miesto už si nemohli vybrať. Deň bol príjemný a v meste pekne, i keď trochu chladno. Tých pár hodín slnka a tepla čo to dalo sa vyvaľovala v malom parku na brehu zálivu, s kopou čajok, holubov a kačiek. Mesto je pekné v tom, že má veľa vodných plôch, lodí a lodiek v roztiahlom prístavisku a nie až tak veľa návštevníkov. Jemný nátresk bol len v historickej časti, v samotnom srdci mesta, ktoré vyzerá ako nejaké stredoveké mestečko. Večer si presadila svoje, pobrali sa do rozsiahleho parku, ktorý prechádza do lesíka s veľkými plochami stromov. Tu sa utáborili, ako bývalo ich zvykom na iných podobných miestach v prírode, až na fakt, že sa nachádzali iba niekoľko stovák metrov od rušného centra. Skutočnosť, že stanujú priamo v hlavnom meste krajiny, sa im zdala ľahko bláznivá a smiešna.
Pomaly nadišiel čas opustiť Kráľovstvo, ešte bolo treba vybaviť nejaký biznis. Všetko bolo na najlepšej ceste, aby mohli úspešne zakončiť tieto prázdniny. Našli knižnicu, kde by si vytlačili letenky. No niečo sa muselo zákonite podrbať. Zistila, že nespravila rezerváciu na žiadaný let. Podľa internetového sprievodcu nespravila žiadnu rezerváciu. Niečo sa dosralo, kto už vie teraz povedať čo. Po počiatočnom zúfalstve a panike nakoniec obvolala banku, air lines, spoľahlivé osoby doma a dala sa riešiť dokakanú situáciu. Ale ako? Musela si kúpiť nový lístok, no náhodou sa jej pred nejakým časom rozbil mobil, nemohla potvrdiť platbu na internete. Knižnica zatvárala, väčšia časť dňa už ubehla. Museli to všetko naliehavo vyriešiť. Chvíľu diskutovali, ale ani jeden v skutočnosti nemal tušenie, čo spraviť. Nakoniec sa dohodli na pláne. Každý z nich mal teraz vlastnú úlohu. Museli sa rozdeliť. On si išiel vyzdvihnúť svoje veci na opačný koniec mesta. Ona mala zatiaľ nájsť inú knižnicu s internetom a kúpiť letenku ešte raz. Kráľovská knižnica mala otvorené až do večera, vybrala sa tam. Ponúkali 30 minút internetu, tak sa do toho pustila. Lenže polhodina je zúfalo málo, keď webstránka leteckej spoločnosti nefunguje (napíšete písmenko a čakáte päť minút kým sa zjaví). Tých 30 minút bolo akurát tak dobrých na vykonanie kúpy, zostávalo už len overenie SMS kódom...fuck. Ako mohla zabudnúť? Má predsa rozbitý displej, telefón je mŕtvy. Mechanicky stlačila gombík zapínania a stal sa zázrak, telefón ožil. Malý kúsok displeja v jednom rožku opäť fungoval. Teraz písal správu Zadajte PUK kód... To si z nej snáď niekto robí srandu. Od zúfalstva sa jej tlačili slzy do očí. Ach, čo mala robiť? Čas vypršal. Obrazovka počítača stmavla. Len nemo civela na prázdny monitor.
On tam nie je, je sama. Nemôže mu zavolať. Ako mu dať vedieť, aby prišiel? Potrebuje len vložiť SIM kartu do jeho telefónu. Počkať, stále potrebuje PUK kód. Tak zaplatia s jeho platobnou kartou. Počkať, ale jeho kartou sa nedá platiť online. Môže skúsiť požiadať nejakého ochotného blížneho, či smie použiť jeho mobil na vloženie SIM karty. To ale tiež nemôže fungovať, však? Cítila, že je v koncoch. Nedrbne z toho jedného? A potrebuje internet. A jemne pripomenieme, že sa v krátkom čase potrebovala dostať domov a dostaviť k veľmi dôležitému termínu. Prezradíme, že letenku nakoniec kúpila. Bola do toho zainvolvovaná jedna milá pani, ktorá jej požičala mobil na súrny telefonát a veľmi silné konexie doma. Našla blízky kontakt, ktorý za ňu mohol zaplatiť. Takže potrebovala už len vytlačiť rezerváciu. Tá istá milá pani jej poradila, aby použila iný vstup do knižnice a prihlásila sa pri inom pultíku, aby dostala ďalšiu polhodinu internetu. Takže rýchlo prihlásiť a vytlačiť rezerváciu. Jednoduché ako facka. Lenže na tej ich primagorenej stránke úloha na MINIMÁLNE polhodinu. Zbesilo ťuká svoje meno a heslo, písmenká po jednom naskakujú asi v 5 minútových intervaloch... Srdce jej bije, potí sa, pery chrlia nadávky v slovenskom jazyku. Čas sa pomaly odratúva. Konečne sa otvára pdf dokument, už len kliknúť na vytlačiť... lenže všetko je po švédsky, nikde žiadne možnosti na tlačenie... 1 minúta. Pýta sa suseda na vedľajšom počítači, afrického chlapca. On tiež nevie, hľadá, kliká. Posledné sekundy...Bam. Čas vypršal.
Sused sa veľkoryso ponúkol, že to môže skúsiť z jeho počítača, on svoju polhodinu nepotrebuje celú a má kartičku do knižnice. Hurá, dokument sa tlačí! Už len ísť k pultíku si ho vydvihnúť. Tetuška ju ale zruší, že nemôže zaplatiť kartou (náhodou sa pri vstupe pýtala na recepcii a povedali, že môže). Hotovosť nemala žiadnu, živé švédske koruny v živote nevidela. Teta povedala, že môže zaplatiť neskôr, veď má predsa preukaz do knižnice! Ona sa knihovníčke pokúsila vysvetliť, že to nie je tak celkom jej preukaz, ale jej suseda... Od toho momentu na ňu tetka zazerala ako na vyvrheľa, asi si myslela, že tú kartu niekde ukradla. Bez ďalšieho slova jej podala vytlačenú A4-ku za 2 SEK a otočila jej chrbát. To bol príbeh jednej debilnej letenky.
S uľahčením vyšla z budovy knižnice. Slnko svietilo, vial ľahučký vánok, úsmev na perách. Tak sa zapáčila Johanesovi, starnúcemu egyptskému tanečníkovi. Začali rozhovor. On jej niečo vykladal špatnou angličtinou zmiešanou so švédčinou, ani nevedela poriadne, čo, ale bol priateľský. A tak sa bavili chvíľu, dlhšiu chvíľu, hodnú chvíľu a on sa stále nikam neponáhľal. Ona vlastne tiež nie, do večera mala čas, kým sa On vráti od Pontusa a pôjdu spolu na autobus na letisko. Johanes navrhol, aby sa išli prejsť. Hm, veď prečo nie. Hneď aj spomenul, že má za rohom byt, pozval by ju na nejaké jedlo k sebe a tak. Naša hrdinka nebola zase úplná krava, aj keď si môžete myslieť, aké je to naivné a nebezpečné. Možno Johanesove úmysly neboli stopercentne čisté, úplne zjavne neboli, pretože podľa vlastných slov bol veľký milovník žien. Ona možno trochu pôsobí ako naivka, máme dôvodné podozrenie, že tak celkom isto pôsobí, ale hneď na úvod sa jasne vyjadrila, že žiadny sex nebude. Johanes javil stále silný záujem o spoločnosť pri večeri, tak sa nebránila a povedala si, že človek musí byť občas tak trochu Yes-man.
Tak išli spolu do obchodu, Johanes vybral nejaké dobroty a presunuli sa k nemu do bytu. Johanes pripravil naozaj milé pohostenie, tak dobroty už dávno nenajedla. Porozprával jej o svojej kariére tanečníka a neskôr trenéra brušných tanečníc, o pekných babách okolo seba a svojich nešťastných láskach. Nerozumela všetko, jeho angličtina miestami preskakovala do iných jazykov, ale rozumela trápeniu umelcovej duše. Požičal jej kostým brušnej tanečnice a určite si až do posledného momentu robil aspoň miniatúrne márne nádeje. Či sa má Ona cítiť ako ku*va aj napriek tomu, že mu nedala, môže posúdiť každý podľa seba. A či využila alebo zneužila príležitosť alebo sa od začiatku zachovala úprimne... to by boli silné morálne verdikty, ktoré sa pisateľovi nechce vyslovovať. V živote každého sa nájdu situácie, keď sa zachová ku*evsky aj keď sa voči nemu niekto tak zachová. Človek môže zadusiť vývoj situácie, ktorá sa uberá otáznym smerom, hneď v zárodku, alebo prijať pozvanie.
Keď už musela ísť, Johanes sa zachoval ako prvotriedny hostiteľ a džentlmen a odprevadil ju až k miestu stretnutia. Na rozlúčku dostal obrovské objatie a dúfame, že jeho sklamanie nebolo príliš veľké.
Ako správne rozlúštiť úmysly iného človeka? Mohlo to dopadnúť všelijako, alebo len v televízore nám ukazujú, aké je svet nebezpečné a skazené miesto? Všetci sme takým istým dielom ľudia, alebo nie? Nemali by sme sa tak k sebe správať? Kto nás naučil očakávať aicky to najhoršie v každom človeku? Áno, môžeme sa šeredne popáliť. Stačí spoľahnúť sa na svoju intuíciu? Alebo mala len setsakramtentské šťastie? Koniec otázok.
S veľkým meškaním dorazila na miesto stretnutia, velikánske šachovnicové námestie s mohutným kryštáľom. Obom odľahlo, že sa opäť našli. Bola takmer polnoc, o pár hodín išiel autous na letisko. Obaja boli krajne unavení. Ale všetko predsa dobre dopadlo. V tom zhone z presúvania už nebol čas, spali, nasadli do lietadla, opäť skúšali spať, zháňali lístky, orientovali sa v linkách metra... Prišli na hlavnú stanicu v hlavnom meste B., kde sa ich cesty definitívne rozchádzali. On išiel na vlak na juh, do svojej domoviny a ona na sever. Zostávalo im ešte niekoľko posledných hodín, kúpili si jesť a o chvíľu už sedela vo vlaku a stále tomu všetkému nemohla uveriť. Z ničoho nič sa rozrevala. Štvalo ju, ako nemožne sa k nej choval, aký bol neschopný a protivný. Ale aj tak jej prirástol k srdcu. Bolo toho toľko, čo zažila. A teraz, už o pár dní ju čaká náročný termín, musí sa poriadne pripraviť, kedy to len stihne? Zavrela oči a veľmi sa jej chcelo spať. Celé to bolo ako jeden dlhý únavný sen.
Komentáre k článku