Táranie svetom XII

2015-12-19

Okej, ukončime to už.


Tí dvaja sa nachádzali v Hamburgu u Ukrajinky, Rusa, Iránčana, Venezuelčana a asi ešte zopár ďalších ľudí, bolo ťažké udržiavať si prehľad. Bolo tam tak dobre, že by sa tam opäť najradšej zabývali, ale to sa pri povahe ich výletu samozrejme nedá. Večer sa vybrali do mesta a skončili na vysvietenej Reeperbahn. Jugoš sa jej opäť stratil, no veď aj tak dobre. Mala chuť len tak sa niekam zatúlať, splynúť s davom. Pod jedným stromom stál nejaký zarastený chlapík, na vetvi stromu mu visel malý ruksak. Vyzeral ako jeden z nočných obyvateľov ulíc. Rozmýšľala, že sa ho opýta, či nevidel veľkého chlapa na bicykli, ale potom sa rozhodla, že ešte nemá chuť nájsť toho drba. Štefan na ňu niečo zakričal. Išla bližšie k stromu a on niečo mekotal zlou nemčinou. Stále rozprával, ale nechcel zodpovedať žiadnu otázku. Povedala mu, že je preňho predsa cudzia, už nikdy sa neuvidia, takže je preňho bezpečné povedať jej o sebe nejaké informácie. Nakoniec sa nechal ukecať a prezradil, že je zo Slovenska. Nechápavo sa zasmiala. Tak to v celom Hamburgu zo všetkých ľudí stretne slovenského bezďáka?

Priznala sa teda, že je Slovenka, nech dajú stranou jeho nezrozumiteľnú nemčinu. Potom prišla na rad jeho rovnako nezrozumiteľná slovenčina. Počas všetkých tých rokov dobrovoľne na ulici mal kopec času hútať o mystériách života a celého všehomíru. Keď však hovoril, plietol piate cez desiate, že by mu ani vlastná mater nerozumela. Tak teda viedli podivnú konverzáciu asi hodinu. Strašne sa chcela dozvedieť, prečo sa rozhodol zostať na ulici. Ale on sa opäť nechcel deliť o svoje súkromie a odpovedal rečami o Bohu. Bol to magor, ale aj tak bola podivne fascinovaná, ako k takýmto stretnutiam prvého druhu dochádza. A krajan zostáva krajanom, aj keď mu haraší.

Potom sa konečne objavil Jugoš, čumel ako vyjavené teľa, ale mohla ho zvysoka okašľať, nechcelo sa jej nič vysvetľovať. Bola polnoc, chcela ísť domov spať. No ibaže to prišla ešte Ruska Elena a párty trvala opäť do skorého rána. Tým pádom sa ďalšie predpoludnie opäť veľmi scvrklo a kým sa im podarilo s Jugošovým tempom vypadnúť, bol už skôr večer než deň. Prešmejdili 1-eurový obchod, akých je tam ako húb po daždi a dokúpili takmer všetky chýbajúce artikle. Konečne sa jej podarilo kúpiť blbú malú lyžičku, jesť nožom už ju štvalo a Jugoš bol na svoju lyžicu nenormálne úzkostlivý, hlavne že mu plesnivela plastová fľaša, čo bol lakomý kúpiť si novú. Lyžička patrila k nejakému detskému setu s vyrytým sloníkom a poriadne si užila jesť s ňou 1 kg-ový grécky jogurt z Lidlu. Urobila objav, že 10% tuku spraví hovädský rozdiel. Tak jemne krémový, vláčny... Okej, ale dosť o tom.

A zase jedli, boli v obchode, čistili retiazky a bol večer. Tuto na juhu sa nejako rýchlo stmievalo. Ledva postavili stan a rozpršalo sa. A pršalo a pršalo, až sa ráno zobudili do mokrého a špinavého stanu, okolo a pod ktorým sa stihla vytvoriť veľká kaluž, presiaknuť podlahou a všetko zmáčať. Tak zostali uväznení v mokrom zasvinenom stane, chčať neprestávalo, nádej na osušenie vecí v nedohľadne, cieľ v prdeli ďaleko a inak tak vo všeobecnosti všetko tiež na chuja.

Konečne sa prinútili vyliezť zo stanu, v istom bode potreba ísť na záchod preváži, a zabaliť si svoje špinavé saky-paky. Vôbec, ale vôbec sa im do toho nechcelo. Všetko bolo premočené a svinsky zaprasené, topánky celé blatové aj zvnútra, nevraviac o tom, že v nich stála voda. Jej zbrusu nové nepremokavé topánky, do ktorých napršalo zhora. Nepremokavá plachta na stan takisto mokrá durchom durch z obidvoch strán, že by ju mohol žmýkať, stan o trochu menej, zato o to špinavší. Nemalo však zmysel ďalej odkladať neodkladné. Obuli sa do zmáčaných tenisiek a pripravili nato, že sa poriadne zasvinia.

A pršať neprestávalo, prepršalo celý deň. Celkom ich to sralo. Stan bol v stave polosuchom a plachta mokrá. Potrebovali sa zašiť niekde do sucha. V drevené chajdy ako v Nórsku tam nedúfali, nakoniec zostali v akejsi opavučinovanej opustene vyhliadajúcej autobusovej zastávke pri vojenských kasárňach. K takému niečomu sa nikdy neplánovala znížiť, ale zastávka bola priestranná a kompletne chránená, keď ju vyzametala aj celkom útulná, tak chrchľať už nato, keď prší jak bláznivé. Nakoniec sa tam okrem dvoch armádnych džípov neukázalo nič, autobus už vôbec. Rozkempovali sa, pojedli, čo sa dalo a v kľude a suchu sa vyspali.

Dažde ustali, ale stále neboli v Hannovri. S Jugošom sa proste nedalo, ráno mu trvá 2 hodiny, kým sa zbalí a naje. Potom trvá hodinu, kým si operie veci a retiazku. Ďalšiu hodinu, kým nakúpi a zase sa nažerie. A nič s ním nepohne. Mala sa naňho vykašľať hneď na začiatku. Dožieralo ju, že bez mobilu, mapy a so spoločným stanom je naňho naviazaná. Prisahala si, že ak ešte niekedy v živote pocestuje s cudzím človekom, berie si vlastnú kompletnú výbavu, aj keby mala voziť 20 kilo. Došla tiež o tachometer, ktorý nefungoval už asi 2000 km, ale aspoň jej ukazoval 1,5 hodiny posunutý čas, keď už nič iné. Celý deň zháňali nejakú debilnú vodičku na jeho kontaktné šošovky, lebo bol lakomý zaplatiť za ňu 5 euro, pretože v Srbsku si ju kupuje za menej. Tým samozrejme museli zabiť celý deň, lebo bez šošoviek by si musel nasadiť bríle a to by asi neprežil. Diskusie by nikam neviedli, toľko už vedela.

Na ďalší deň sa konečne zas trochu rozbicyklovali, bez dažďa to išlo jedna radosť. Pri západe slnka sa už tradične začali obzerať po nejakom cintoríne, kde by sa úchylne po tme trochu umyli a doplnili si vodu do fľašiek a potom aj po sympatickom mieste na spanie. Na cykloceste ich predbehlo nejaké dievča na bicykli, zrazu sa obzrelo, spomalilo a prihovorilo sa po nemecky. Vypytovala sa na ich cestu a hneď ich aj pozvala k nim domov, ak by potrebovali miesto na spanie. Just like that. Z Lydie sa vykľula ostrieľaná bikerka a couchsurferka a o chvíľu sa ocitli v spoločnosti celej tlupy kamarátov. Tí spolu kúpili starý penzión na zastrčenom vidieku, kde sa snažia vybudovať niečo svojpomocnú komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorá by disponovala vlastnými zdrojmi. Všetci pracujú na polovičný úväzok a väčšinu svojho času venujú zveľaďovaniu domu, pestovaniu a vyrábaniu vlastných prostriedkov. Chcú sa pustiť aj do ďalších projektov, ako všelijaké alternatívne energie, aj dosť šialené veci, ktoré ak budú fungovať, budú naozaj terno. Napríklad sú napojení na chlapíka, ktorý podáva patent na akési novodobé a v princípe veľmi jednoduché perpetuum mobile. Všetko tam bolo úžasné. Bude tam treba ešte kopec práce, ale keď sa im to podarí, bude to raj na zemi.

Večer mala byť na dedine nejaká vidiecka veselica a tak išli kaliť. Kapela hrala nemecké šlágre, ochutnali asi zo desať druhov neznámeho nemeckého alkoholu, ktorý im stále niekto núkal, rozšupli sa na parkete tak, ako sa to dá len v bezmennej nemeckej osade, kam sa s veľkou pravdepodobnosťou už nikdy nevrátite. A s Lýdiou to zaklincovali tým, že tancovali na vratkom stole, pretože ona sa priznala, že to nikdy nerobila a teraz už sa nato cíti pristará. Lýdia vyhlásila, že je ešte staršia ako ona, tiež to ešte nikdy nerobila a teraz je ten najlepší čas vyskúšať si to.

Boli 4 dni cesty od Frankfurtu, odkiaľ sa jej u DB podarilo vykombinovať najvýhodnejší možný lístok na vlak do Břeclavi. Pomaly sa toto šialenstvo malo skončiť. Doma ju čakal niekto, kto si nezaslúžil tak dlho čakať. Už sa tešila, kedy bude mať od Jugoša konečne svätý pokoj. Ten veľmi prezieravo naplánoval, že o takomto čase budú aj s bicyklami vo Viedni. Nepočúval, keď mu z fleku povedala, že to nie je reálne. Teraz si zase hlboko zarazil do tej svojej palice, že bude sám pokračovať do Zürichu. Začal od nej drankať súčasti výbavy, ktoré bude potrebovať. Výbavu, ktorú pracne skladala niekoľko rokov. Poslala ho do kelu, nech sa pre zmenu stará sám. To už tu ona nebude, nie je to jej starosť. Nič iné si nezaslúžil, ale aby nebola sviňa, podarovala mu stan. Nech si ho užije. Zaprisahávala ho, aby nezdržoval, lebo ak kvôli nemu zmešká vlak z Frankfurtu, tak ho zabije. Po kalbe bol Jugoš ešte neschopnejší, nechápala, že sa také niečo ešte dá. Prešli tak tretinu plánovanej vzdialenosti. Už videla, ako poslednú noc prešlape na plný plyn, aby sa tam dostala včas. Nenávidela toho chlapa, naozaj ho nenávidela.

Asi vyššie mocnosti už viac nedokázali prihliadať a zľutovali sa nad ňou. Boli vo Frankenbergu, ten idiot si zase vybral alternatívnu cestu, lebo veď on jediný mal mapu a tak si z ľubovôle menil smer, aby sa ľahšie stratili odseba. A nie, nemohli bicyklovať spolu. To by neušetrili 10 minút, pretože on bol rýchlejší z kopca a ona do kopca, takže by na seba museli čakať. Tomu sa hovorí time management, oje*ať 3 hodiny na hajzli na benzínke a potom ušetriť 10 minút. No, boli vo Frankenbergu, každý niekde inde. Došla jej voda a pomaly sa mali chystať na noc. Podišla k nejakému pánovi na dvore jedného domku a poprosila o trochu vody do fľaše. K. sa tradične vyzvedal na ich plány na noc a navrhol, aby stanovali u nich na záhrade. Ukázal jej zástrčku, záchod, umývadlo a šopu na kolá. Keď sa jej konečne podarilo zohnať Jugoša, pozval ich K. na terasu, kde s rodinou trávili pri pivku letné večery. Celá rodina bola hrozne srdečná a po dlhej dobe to bol úžasný pohodový večer. Škodoradostne si vychutnala aj to, že Jugoš nevedel ceknúť po nemecky a tak len sedel ako pena a neotravoval nikoho svojimi konšpiráciami. Potom sa ešte ukázalo, že G. ide pozajtra s dodávkou do Frankfurtu a môže ich hodiť. Už perfektnejšie sa to zbehnúť nemohlo. Boli v sklze a takto by sa tam dostali presne večer pred raňajším vlakom. Tak trochu nechápala svojmu šťastiu, ako jedna udalosť viedla k druhej, aby sa nakoniec vyhaluzili tým správnym spôsobom. Ale to netreba riešiť do detailu. Tu to skrátim, pretože nič také zaujímavé už sa nestalo. Mali ešte jedného hostiteľa vo Frankfurte, ale inak sa už len nehorázne tešila domov. Odľahlo jej, že všetko dobre dopadlo, že sedí vo vlaku a ten sa hneď aj pomaly rozbieha. Večer bude doma. Tá predstava sa zdala takmer iracionálna. Po toľkom čase...

Bol to jeden dlhýýý a kooomplikovaný výlet, po ktorom sa jej teda aj riadne uľavilo. Musela skonštatovať, že potrebuje čas na zotavenie a spracovanie všetkých zážitkov. S odstupom času sa jej to všetko zdá ako niečo, čo sa jej prisnilo a trochu nechápe, že sa toho zúčastnila. Ale čo, opäť je hádam o čosi múdrejšia. Veď takých Jugošov ešte v živote bude. Rozhodne nie je čo ľutovať, len sa zasmiať všetkým tým veselým a smiešnym príhodám a mávnuť rukou nad tými ostatnými. Láv and pís,

M.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 18 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.