#3 Veľké jablko
2024-06-30
Ako som hovorila pri minulom mieste, že niekedy si človek vyberie sympatického hostiteľa a teší sa, a niekedy si vyberie z tých pár divných, čo boli v ponuke a skôr sa desí, čo bude... tak toto bolo to druhé. Museli sme sa prihlásiť na novú dobrovoľnícku platformu, zaplatiť členské a pretrpieť babkovské maniere, ale prežili sme skoro 2 týždne v jednom z najikonickejších (a najdrahších) miest sveta, takže úspech!
Babka na Staten Islande v New York City nám odpálila dekel prakticky hneď ako sme prišli, keď na nás bez milosti vysypala svoj životný príbeh. Z toho, čo sme počuli, je celá rodina nenormálna a nájde sa v nej každý problém, ktorý existuje, vrátane alkoholizmu, drog, domácich bitiek a znásilnení. Podľa jej slov najšťastnejšie roky svojho života prežila s chlapom, ktorý je od nej o 39 rokov mladší. Okrem všetkých iných veci, ktoré proti nej môžu jeho rodičia namietať, nie je moslimka, takže mu dohodli manželstvo s ledva dospelou Indkou z dobrej rodiny, ktorá sa má presťahovať k nemu do Ameriky a všetci traja aj s babkou plánujú pekne nažívať v jednej domácnosti. Jej ostatné početné manželstvá tiež boli divoká jazda, nepočítame tie tri z nich, keď dakomu pomáhala získať zelenú kartu. Je toho veľa, čo má stará pani za sebou a to fakt nevymyslíš. Čiperná babka teraz predáva na bazošoch všetko, čo má nejakú hodnotu, prehrabáva ľuďom a firmám smeti, surfuje po online bazároch a jej dom a dvor vyzerajú ako niečo medzi starinárstvom a skládkou odpadu.
Veľmi rýchlo sme si získali jej rešpekt, lebo sme jej vyspádovali dlažobné kocky na terase a odtok, kde jej predtým stála dažďová voda. Obaja aj s jej indickým kamošom boli vyvalení, že vieme, ako sa používa vodováha. Máme taký dojem, že ako dobrovoľníci z nás budu v tejto krajine hviezdy.
Inak naše pracovné dopoludnia v jej rodinnom domku so záhradou vyzerali dosť chaoticky, lebo babka nie len že nevedela, čo vôbec chce, ale ani ako to spraviť a ešte nato nemala nástroje ani súčiastky. Jediné, čo vedela veľmi presne, bolo že chce zlepiť roztrhnutý kábel od vysávača lepiacou páskou, lebo keby namiesto toho kúpila novú koncovku, musela by dať 2 doláre. A natrieť vonkajšie schodisko farbou, ktorá nie je určená ani na von, ani na drevo (a predtým ešte na ten účel zmiešať dve náhodné plechovky farby). Okrem toho počas robenia jednej veci dokázala preskakovať k ďalším dvadsiatim, takže pointa sa vytratila niekam do neurčita. Veľmi rada všetok neporiadok, bez ohľadu nato, či vnútri v dome alebo vonku, riešila fukárom na listy. Prakticky celý deň presedela v kuchyni pri PC, kde sa prehrábavala kategóriou zadarmo inzerátov na online bazošoch a sledovala, aké videjko alebo kreslený vtip jej fejsbuk vypľuje ako ďalšie (a so všetkým sa musela podeliť s každým, kto sa práve nachádzal v miestnosti). Celé to samozrejme nezabudla okoreniť vlastnými postrehmi, väčšinou aké je všetko drahé, akí sú ľudia hlúpi a aká je niečo strašná nehoráznosť. Okrem toho rada šomrala na predchádzajúcich dobrovoľníkov, ktorí nesú zodpovednosť za všetko, čo v jej fušerskej domácnosti nefunguje, prípadne za každý predmet, ktorý nevie nájsť, lebo jej ho určite zapatrošili. Alebo nadávala na chudáka Taliana, ktorý u nej bol v rovnakom čase ako my, ale chudák nevedel použiť ani šrobovák, nie to jej ešte pomôcť. Keď raz začala, bolo nemožné ju zastaviť a od toho, že nechodili vlaky, sa nejakým spôsobom dokázala plynule presunúť k imigrantom.
Popoludnia po práci a obede sme si zvykli odskočiť do mesta, teda na Manhattan. "Odskočiť" je trochu prehnané, lebo to trvá minimálne hodinu a my sme radi chodili kompou, vtedy aj hodinu a pol. Mesto je naozaj architektonické veľdielo. Pravouhlé ulice, prístav a mrakodrapy sú veľmi pôsobivé. Je to úplne neuveriteľné, stáť dole, zakloniť hlavu a ledva dovidieť na vrchol. Bývanie v takých mrakodrapoch je absurdne nedostupné, väčšina ich je prázdnych, lebo toľko ľudí v takej sociálnej triede proste neexistuje. Central Park je okrem ľudí plný veveričiek a potkanov. Times Square je úplne absurdná podívaná, ako z nejakého zdrogovaného, postapo-futuristického sna.
Times Square
Vyskúšali sme si rozličné dopravné prostriedky MHD. Okrem rôznych liniek trajektov (napríklad existuje kyvadlová kompa zvážajúca ľudí cez víkendy do Ikey v Brooklyne), sa dá ísť v rámci mesta “vysutou električkou”, alebo lanovkou ak chcete, na Rooseveltov ostrov. Metro je celkom efektívne a asi tak trikrát hlučnejšie, než metro vo Viedni. Keď sme išli pešo cez Manhattanský most, po ktorom si to hrmoce aj metro, myslela som, že mi každú chvíľu vybuchne hlava z toho rámusu. Vlastne asi všetko je tak trikrát hlučnejšie ako v Európe, cesty a hučanie premávky sa strašným spôsobom odrážajú od budov, ľahko prenikajú cez papierové steny a okná, a že protihlukové bariéry? Ha ha. Okrem toho, že je všetko masívnym spôsobom hlučné, veci sú asi trikrát tak veľké, ako asi všetci viete. Široké cesty od nevidím do nevidím, obrovské priestranstvá okolo budov, obrovské budovy, nechutne veľké autá, ktoré žerú 10 litrov benzínu. Všade sa povaľujú absurdne veľké prázdne plochy, kde nie je vôbec nič, a z ktorých nie je žiaden úžitok.
Raz sme išli vlakom mimo mesto na turistiku popri rieke Hudson. Okrem toho, že sú ich vlaky ako všetko ostatné tak trikrát hlučnejšie, než sme zvyknutí, nedá sa prechádzať medzi dvoma vozňami. Chcela som ísť na záchod, ale bol pokazený. Zrovna išiel okolo sprievodca, tak som sa ho nato opýtala a on že či chcem ísť do susedného vozňa. Otvoril mi zahasprované dvere na konci vagóna a vtedy som pochopila, prečo je tadiaľ normálne zakázané prechádzať počas jazdy: musela som preskočiť dieru, zakiaľ čo sa mi pod nohami mihali koľajnice.
Ako som delikátne naznačila, babke trochu straší vo veži a po týždni a dačo, počas ktorého sme boli oblažovaní jednostrannou konverzáciou, sme boli docela radi, že odtiaľ vypadneme. Cestovanie naším štýlom, keď sa dostaneme k ľuďom domov, máme možnosť si s nimi pokecať, vidíme ako robia veci, je veľmi zaujímavé a poučné. Poskytuje nám jedinečný vhľad, ktorý by sme iným spôsobom len ťažko získali. Čo sa ale vlastne snažím povedať je, treba si uvedomiť, že nie všetci ľudia budú nejaký ideál, ku ktorému by sme chceli ašpirovať a väčšina normálnych Jožov asi nebude nijako zvlášť inšpirujúca. Väčšina budú takí normálni chudáci s chudáckym rozmýšľaním, ktorí sa radi ponosujú, hádžu vinu na druhých a chcú sa rozprávať len o sebe. To musíme akceptovať, a môžeme ísť zase o dům dál.
Komentáre k článku