Rumunsko na bicykli | deň XIV + XV

2017-12-11

Ráno prší a dlho. Dážď nás drží v stane a nemôžeme ísť ďalej, lebo mokré veci nie sú žiadna švanda. O jednej predpověď zvestuje búrku, tak to snáď už bolo ono a nie ešte niečo ďalšie. Ešte samozrejme spŕchne aj keď sa pohneme, rovno na nás, ale aspoň sa hýbeme. Kúpili sme si šnicle v Auchane, to je miestny reťazec a oproti magazin-mixtovým chlebom so sardinkami je to vítaná zmena.
Potom sme v Sibiu chceli ísť do centra, ktoré nebolo nijako označené, aby sme sa po okružnej jazde okolo celého mesta dozvedeli, že v tom parku, kde sme na začiatku sedeli a jedli svoje šnicle, sme vlastne boli tesne pri ňom. Rozoslali sme pár pohľadníc a prečkali ďalšiu spŕšku dažďa v priechode medzi domami. Keď už sme zjedli skoro všetko, čo sme ešte mali poschovávané a dopísali aj poslednú pohľadnicu Poliakom, ktorí nám raz uvarili na noc čaj, už nás to prestalo baviť a išli sme. Spadlo pár kvapiek, ale veľký mrak nás tesne obišiel. Odbicyklovali sme sa ku Sebeșu a zaliezli do polí. Pred spaním nás ešte prišiel skontrolovať bača z vedľajšej lúky, kde mal svoje stádo, ale videl, že sme len neškodní sympatickí turisti a všetko bolo v pohode.

Ďalší deň ráno sme sa opäť zobudili do zimy a hmly, ale ako sme sa rozbicyklovali, vyčasilo sa. V Sebeși sme si dali burger u jedného scestovaného Rumuna. Síce sme zase nenašli spoločný cudzí jazyk, ale nejako nám vysvetlil, že išiel s troma amigos pešo do Madridu a trvalo im 2 mesiace, kým tam prišli.

V meste nás nič zvlášť nezaujalo a tak sme išli hľadať Râpa Roșie. Prebiehalo to dosť v pohode, lepšie ako sme očakávali. Hneď v meste bola značka a na okraji mesta dokonca kúsok novučičkej úplne odveci cyklocesty. Skaly sme mali stále na dohľad a po poľnej ceste vedľa diaľnice sa bez problémov dá dostať skoro až k nim. Od cedule označujúcej prírodnú pamiatku sa potom ide po chodníčku cez nejaký hakáčový porast až k pieskovcom. Nechápem, prečo sa skalám na internete hovorí mini Grand Canyon, keď to nie je kaňon, ale aj tak sú to celkom pôsobivé šutre. Masív je väčší ako som čakala a červenkastá farba možno trochu pripomína oný Veľký kaňon. Tamojšie kravy nemajú problém pásť sa na skoro kolmom svahu.







Cestou späť sme sa zastavili pri potoku a vyčistili bicykle, seba a oprali oblečenie, zakiaľ sa kus od nás brodilo stádo oviec. Neskôr, keď po Kauflande opúšťame Sebeș, vidíme z cesty v diaľke ešte jedno trochu menšie Râpa Roșie na susednom kopci.



Cestu máme skoro celú pre seba, lebo 40 km nepretína žiadnu dedinu a hneď vedľa je diaľnica. Nebo je stále také hrozivo zamračené, že očakávame prehánky každú chvíľu. Raz sa pred krátkou spŕškou schovávame v tuneli pod diaľnicou a raz na nejakom odočívadle s prístreškami. Tam sme stvrdli až do večera, lebo furt chčalo a zase sme sa nikam nedostali. Keď to ako-tak prehrmelo, odbicyklovali sme sa k najbližšiemu kusu lúky a rýchlo zaliezli. Dážď bol asi na ústupe, ale ktovie. Aj tak všetko nebolo poriadne suché už pár dní. Stanovali sme očividne hneď pri železnici. To zistenie prišlo spolu s prvým trúbiacim vlakom. Ešte lepšie ako rumunská diskotéka.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 10 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou