Bosna na bicykli IV

2016-08-26

Na ďalšie ráno (už siedmy deň nášho výletu!) sa nám podarilo vypadnúť dosť skoro a vyrazili sme s vidinou, že doobeda skôr než začne pekelná vyhňa ešte nejaký kúsok odšlapeme. Nešlo sa zle, krajina taká mierne zvlnená, miestami kopčeky, ale našťastie žiadny rozťahaný stupák. Človek nadobúdal pocit, že je v Chorvátsku. Poschodové vilky, domy nápadne pekné, ozdobné kvetiny a záhradky. Pomedzi to stále kde tu nejaká rozpadnutá barabizňa, ale tá ľahko zanikla medzi vyčačkanými domkami a apartmánmi. Veľa kamenných stavieb, kostolov, mini-viníc a palmovníkov... proste pocit ako v Chorvátsku.


Hora, ktorá sa volá Klobúk

To už ale začínalo pripekať, bolo treba sa skryť! Vtedy sme zistili, že sme už len 15 km od nášho cieľa, Kravice, tak sme sa prekonali a ešte do toho šliapli. Nájsť to našťastie nebol problém, lebo bilbórdy to inzerovali už 20 kilometrov. Pre toto a tiež lebo to je na hranici s Chorvátskom som očakávala, že to bude úplne o ničom, ďalšia turizmom zhovadená pseudoatrakcia na ryžovanie lóve. Dorazili sme na parkovisko a k pokladni, kde od nás na naše prekvapenie pýtali 2 eurá namiesto 4 mariek. Keď som povedala že imamo marke, vydané sme dostali časť v markách a časť v eurách. Neskôr sme sa na viacerých miestach presvedčili, že kurz 1:2 sa voľne používa na veksľovanie medzi euráčmi a markami, hoci oficiálne vraj euro brať nemôžu. Oficiálny kurz je niečo menej než 2 marky za euro, takže nám sa dostať naspäť eurá oplatilo a oni takto zarábajú na turistoch, ktorí si privezú evrá.

Za smiešnu cenu sme sa dostali do areálu a o malú chvíľu sme už uvideli parádne vodopády. Vodopád Kravice je známy tým, že je na ňom spravené prírodné kúpalisko. Kúpaliská zákonite znamenajú tlačenicu, ale na našu velikánsku radosť sa to držalo vo veľmi prijateľných medziach, väčšina turistov asi predsa len dáva prednosť moru. Najprv sme museli s bicyklami zísť po strmom zabíjáckom chodníku, ktorý prívlastky "bezbáriérový" alebo nebodaj cudzie slovíčko "bike-friendly" nikdy nepočul, lebo keď sa to učili v škole, blicoval a leštil si dlaždičky čo najviac do šmykľava. A potom už sme boli konečne pod vodopádom, nahodili plavky a hurá do vody. Voda bola ľadová úplne logicky, lebo tečie z hôr, však, a dlho sa na jednom mieste neohreje. Takže nám trvalo konc dlho, kým sme sa do nej naozaj celý vrhli. Potom sme išli objavovať vodopád a jeho zákutia. Ozajstná jaskyňa za vodopádom nebola, ale niekoľko kameňov za vodnou clonou, na ktoré sa dá vyšplhať by sa našlo. Ďalej som išla na výzvedy po okolí, kúsok poniže za kríkmi som našla lúku, kde sa opekalo dosť veľa ľudí a za ňou ďalšiu lúku s ľuďmi. Predsa len je tu tých človekov viac, ako sa zdalo, i keď teda väčšina kúpačov sa povaľuje na brehu alebo posedkáva v bufetoch, asi lebo voda je naozaj studená. Rozhodla som sa preskúmať aj chodníček hore za vodopád dúfajúc, že sa nejako dostanem až naň. Stále som ho počula, ale bol niekde v lese podo mnou. Namiesto toho som našla neoficiálne parkovisko medzi stromami, na ktorom sa podľa všetkého odrbáva vstupné.


Prvé pohľady na vodopád


Vo vodopáde

Ešte sme sa párkrát bacli do vody a keď sme vyliezli, napriek tomu že bolo nejakých 35°C nám bola zima. Rozložili sme sa totiž na mieste rovno naproti vodopádu, odkiaľ na nás vanul ľadový vietor. Najprv som sa drkotala v uteráku, ale nakoniec som rezignovala a hamba-nehamba sa navliekla do hrubej mykiny, ktorá medzi samými ľuďmi v plavkách musela pôsobiť trochu nemiestne. A ešte som si skočila. Z jedného kameňa sa chodilo skákať, najprv som tam chcela len vyliezť, a keď už som tam bola vylezená a videla ľudí pred sebou skákať... tak že čo. Voľný pád si nepamätám, myslím, že som bola príliš nervózna a potom už som tvrdo narazila, našťastie len na vodu, ale aj tak to sakra bolelo. Odkukala som od ostatných, že skáču panáka a okolo techniky som nevymýšľala nič ďalšie. Asi som skočila zle, lebo som si narazila kozy (možno by pomohlo skrížiť ruky na prsiach, nech to schytajú lakte) a bradu.

Spokojní, lebo sa nám to fakt páčilo, sme sa k večeru opäť vydali na cestu. Napriek svojej skepse som musela uznať, že ten ich zázrak zato stál. Turistika v Bosne ešte nie je natoľko rozvinutá, aby to bolo otravné, určite však majú čo ponúknuť. Pôvodne sme chceli stihnúť ešte jednu destináciu, ale nejako sme tam stále neboli, aj keď sme si mysleli, že už by sme mali. Poriešili sme teda ešte nevyhnutné, doplnili na benzínke vodu a v Konzume nakúpili potravu, a potom už sa išli zašiť. Konečne som si s obrovským potešením kúpila smotanovú nátierku a rajčiny k chlebu, lebo som na ne mala strašnú chuť a už dlho som o nich fantazírovala. Nikde sme ale nestretli žiaden supermarket a v mini-marketoch ponúkajú len macedónsku roládu a dvadsať druhov keksíkov. Kempište sme bohužiaľ nezvolili veľmi šťastne, na to, že to bola poľná cesta na nej panovala akási príliš čulá premávka. Ale to už nám bolo šuma fuck, lebo sme boli po celom dni zničení.

Nazajtra nás čakal veľký deň! Začali sme dosť skoro, už ani neviem prečo. Mali sme to len pár kilometrov od Počitelja, takže sme s vervou vyrazili. O chvíľu už sa spoza zákruty vynorila kamenná vežička a my sme sa už tešili na kamenný zvyšok. Počitelj je malé historické mestečko zo 14. storočia postavené z kameňa. Pripomína chorvátske mestečká, akurát že má aj mešitu, do Chorvátska je to vlastne stále čo by kameňom dohodil. To znamená dve veci, že je to dostatočne blízko mora nato, aby sem autobusy vyvážali poľských turistov a že tu teda na tých turistov sú zvyknutí a pripravení. Našťastie nám to vyšlo tak, že sme sa tu ocitli v nenáboženskú rannú hodinu, kedy trhovci ešte len rozkladali stánky s národnými bosnianskymi suvenírmi (ako matriošky a kabelky so slonmi) vyrobenými v PRC. Mohli sme sa preto nerušene prechádzať prázdnymi úzkymi uličkami a celé mestečko sme mali prakticky len pre seba. Kamenné uličky kaskádovito stúpajú do kopca a úplne hore sú časti pevnosti, nie celej, ale pár vežičiek sa nájde. My sme vyliezli na jednu z veží , odkiaľ sa nám vynoril veľmi pekný výhľad na mesto a rieku Neretvu pod nami. Pozoruhodné bolo hlavne to, že sme sa na veži nestretli s žiadnou buzeráciou, napríklad zamrežované okná a iné prostriedky ochrany debilov, ktoré spoľahlivo zachovávajú sprostý genofond.


Počiteljská veža


Výhľad z veže na Počitelj a Neretvu

Keď sme mali staré mesto okuknuté, chceli sme ešte kúpiťvoľačo pod zub a zastavili sa v novej časti mesta u pekára. Kúpili sme trt a ani ten nie makový, lebo v pekárni nič nemali, ani len taký chleba nie.

Pokračovali sme, lebo na dnes sme mali nabitý program a len niekoľko málo kilometrov vzdialené je Vrelo Bune, čiže prameň rieky Buny. Na Bunu sme čoskoro aj narazili a vydali sa proti jej toku smerom k horám. Vyzerala celkom sympaticky, že by si do nej človek rád vhupsol v takomto diabolskom teple. To sa nám bohužiaľ v ten deň už nepodarilo, lebo sme sa vracali inou cestou, ale dostali sme sa až k jej prameňu v dedinke Blagaj. Rieka vyviera z jaskyne, čo samozrejme vyzerá super a je to asi najznámejší pohľad z Bosny okrem Mostarského mostu. Nad prameňom stojí kláštor nejakého moslimského rádu a pretože ovo je Bosna, dá sa po ňom normálne prechádzať, sedieť na gauči v obývačke a vyložiť si pri tom trebárs aj nohy na stôl. Okrem spoločenských priestorov sú návštevníkom prístupné aj modlitebne, akurát tam stojí babka a pred vstupom rozdáva háby. Zážitok nám trochu skazilo len to, že nikde nemali zmrzlinu, hlavne nech tam boli aspoň 4 reštaurácie. Inak sme boli veľmi spokojní, bolo to pekné a takým správnym spôsobom turistické. Dosť natoľko, aby tam tetka rozdávala handry, ale nie tak, aby si za ne pýtala 1 marku.


Vrelo Bune. Nad kláštorom je v skale ďalšia jaskyňa, ku ktorej vedie rebrík, aj keď to na fotke nevidno.


Jedna z kláštorných obývačiek

Odtiaľ to nebolo ďaleko do Mostaru, preto sme sa rozhodli dať sa opäť na cestu aj napriek neznesiteľnej páľave. Oproti nám fúkal fén, čo je ešte horšie ako horúčava alebo protivietor, lebo je to obidve dokopy. Do ksichtu mi šľahal rozpáleny vzduch, bolo sucho a o chvíľu som sa cítila ako sušená slivka. Našťastie nám to do Mostaru netrvalo dlho. Nemali sme problém ani nájsť most, lebo v Mostare je most, to je logické. Na moste samotnom nič až také zaujímavé nie je, je kamenný a lomený a to by tak bolo. A ešte je to aj fejk, ako sa dá dočítať. Tento most spája brehy rieky Neretvy, lebo to mosty robievajú že áno, na ktorých sa rozkladá pekné historické centrum. Pretože je všetko z kameňa, vyzerá to stredoveko a veľmi fotogenicky. A aby bola panoráma na pohľadnicu dokonalá a nevyžadovala veľa úprav vo fotošopoch, má Neretva krásnu azúrovú farbu a celé to dotvárajú malebné útesy. Ešte povesť o moste a máme kompletný balíček, aby sa mesto stalo turistickou atrakciou number oné.


Mostar a jeho most

Než sme sa však dostali k samotnému mostu, stretli sme žebráka, ktorý od nás mámil peniaze. Vidno, že už sme v silno turistickej oblasti, keď sa tu stihol rozmohnúť aj tento typ drobnej zárobkovej činnosti. Pretože sme správni kresťania, dali sme mu zvyšok chleba. Opäť som prorokovala, že budem z celého Mostaru sklamaná a ono sa to opäť nestalo. Zmrzlina síce bola malá, ale chutila dobre a snažili sa nám predať 50-feningové známky ako 50centové, ale to sme blahosklonne pominuli. Aj to, že sme o nejakých 10 minút nestihli poštu, v ktorej sa tu snáď nevyzná ani divoká sviňa, lebo majú v celom štáte dokopy tri úplne samostatné a navzájom nekompatibilné pošty. Takže sa môže kľudne stať, že v jednej dedine kúpite známky a v druhej už vám neplatia.

My sme sa ale konečne prepracovali až k mostu. Trvalo nám to, lebo ulička vedúca k nemu je zaprataná stánkami so suvenírmi (podľa toho spoľahlivo spoznáte, že je to ulička na most) a tie zapratané ľuďmi. Cez bazár sa nakoniec prebojujete k tomu slávnemu monumentu, ktorým je vlastne úplne obyčajný úzky most, pri čom ošúchané dlaždičky sa na šikmine prekérne šmýkajú, no aspoň je z neho pekný výhľad na rieku. Keď sme zistili, že pod mostom je pláž, kde sa ľudia kúpu v rieke, nič viac nám nebolo treba. Nepotrebovali sme dlho, aby sme našli cestu a za chvíľu už sme si máčali nohy v chladných vodách Neretvy. Na pláži nebola nuda. Nejaká partia mala na druhom brehu postavený skokanský mostík a navzájom sa hecovala. Jeden mal takého behavého čuvača a hrali sa. Hádzali mu do rieky plastovú fľašku, wufinko sa vrhal doprostred dravého prúdu a statočne plával, aby hračku doniesol. Pániček zatiaľ skákal z mostíka. Potom nejaký maník skočil z mosta, tentokrát z normálneho mostarského mosta. Medzi turistami to na chvíľu vyvolalo rozruch, veď to musí byť dobrých 30 metrov. Keďže my sme na pláži strávili dlhší čas, boli sme pri tom, keď sa na scéne opäť objavil nejaký skokan a vzápätí sa ukázalo, že má aj menedžera, ktorý zatiaľ chodil po moste a zbieral farebné papieriky do klobúka. Keď sa asi podľa usporiadateľov nazbieralo dosť peňazí, aby sa to oplatilo, odvážlivec sa vrhol z mosta do rieky. Fakticky zaujímavý spôsob privyrábania si, chlapec si párkrát za deň skočí z mosta. Akí sú tí ľudia vynachádzaví.


Mostarský bazár


Ešte raz most aj so skokanom

Z toho leňošenia nám celkom vyhladlo, premenili sme preto marky na samé dobroty, piljetinku a pol nohy štrúdle, podotýkam že každý. Potom už bol čas ísť. Na odchode nás ešte zdržala cigaňa, ktorá tiež chcela euro a dostala chleba, lebo nie som oslík otras sa. O chvíľu sme ju videli, ako chleba hádže z mosta do Neretvy. Hovno špekulantom, nabudúce dostane kolesom po nohe.

Potom už sme Mostar opustili, teraz nás čakala cesta cez hory do Sarajeva. Mostar-Sarajevo je asi najfrekventovanejší úsek a preto samozrejme nemá diaľnicu, balkan logic. Doposiaľ sme používali samé druho- a treťotriedne asfaltky a išlo sa nám výborne, teraz sa budeme musieť vrhať pod kamióny. Cesta sa hadíkuje pomedzi hory sledujúc Neretvu a skytá krásne scenérie. Rieka je ale hlboko pod nami a naše fantázie, že sa v nej ešte večer okúpeme sa nenávratne rozplývajú. Brehy sú strmé, stanovať veľmi nie je kde, nezostáva nám len pokračovať. Keď nájdeme malý záliv s štrkovými brehmi a burinou, už ani neskúšame ďalej. M. - ovi sa ešte podarí s baterkou zliezť po kameňoch k vode a predsa len si dať kúpeľ, mňa bolí brucho a idem spať. Zajtra chceme byť v Konjici, lebo o 12-tej je prehliadka bunkra, ktorú nemienime zmeškať. Vraj tam treba byť už o štvrť a hoci ovo je Balkan a štvrť môže znamenať hocičo medzi štvrť, pol, tri štvrte a celou, naozaj to nechceme prepásnuť. Je to dobrých 50 km a my netušíme, ako to máme stihnúť. Buď za noc vymyslíme teleport, alebo si dáme budík na šiestu a uvidíme. Držte nám palce.

Pokračovanie nabudúce.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 10 plus 2 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou