Ako mi umrelo auto

2014-11-20

Áno, ja viem, mala som s tým rátať, ale aj tak ma to prekvapilo. Veď nebola až taká zima! Aj na Slovensku mávame -6°C a moje auto je úplne v pohode! Žeby sa nevyplo svetlo a vybilo batériu...? To už sa asi nikdy nedozviem. V každom prípade, jedného krásneho mrazivého večera, keď sme sa chystali na rímsku párty do mesta, auto mi vypovedalo službu.

Spolubývajúcim sa nechcelo ísť na párty, ale tiež išli do centra posedieť do baru a aby nemuseli ísť v tej kose na bicykli, veľkoryso som im ponúkla odvoz. A zrazu sme všetci zostali trčať v Juontotie ako takí trtkovia, moje slávami opradené auto zo seba nevydalo ani ťuka a všetky párty práve fičali 6 kilometrov od nás. Bus chodí bohvie kedy a ja s Mary nemáme bicykle. Chvíľu sme ešte lamentovali nad otvorenou kapotou a ja som odmietala vziať na vedomie, že baterka je úplne mŕtva. Pochopiteľne sa nedalo nič robiť, iné auto v nedohľadne, lebo kto by tu v týchto končinách už len mal vlastné auto. Ale keď už sme si dali robotu s kostýmami, tak som sa kurník chcela dostať na tú párty. Mary skoro trafil šľak, keď sme sa s Milošom rozbehli na hlavnú cestu stopovať. Nebola takmer žiadna premávka, čo asi o jedenástej večer nie je žiadne prekvapenie. A možnému vodičovi by sa tiež naskytol zaujímavý pohľad: traja blázni mávajúci na kraji cesty. Ja zamotaná do posteľnej plachty, Miloš s kartónovou helmou na hlave a dvoma lepenkovými mečmi a Mary s kožušinou a pomaľovanou tvárou. Avšak, prvé auto prechádzajúce okolo zastavilo a na naše obrovské šťastie bol šofér sám a ochotný nás troch debilov odviezť do mesta.

A nastal ďalší problémik. Než sme sa stihli dohovoriť a nastúpiť do auta, za tých pár minút primrzli dvere, takže sa nedali zatvoriť. Chvíľu sme obchádzali auto a škrabali sa za ušami, nakoniec sme usúdili, že počas jazdy sa zahrejú najrýchlejšie a nastúpili. Viezli sme sa a ja som celou silou držala dvere, aby nelietali. Tak sme sa predsa len šťastne dostopovali na párty, ktorá bola nakoniec celkom o ničom.

Stále však zostával nedoriešený problém, čo s mojím autom. Vyzeralo to, že jediný človek so štartovacím káblom v Juontotie je preč z mesta a vráti sa o dva týždne. Nicht gut. Oslovila som pár ľudkov vystupujúcich z áut pred supermarketom, ale nemala som šťastie. A potom sa asi nado mnou zmilovali všetci svätí, lebo keď som vošla do pizzerie blízko nášho bytu, privítali ma dvaja veľmo zlatí Maročania, s obrovským úsmevom a bezhraničnou ochotou naštartovali dodávku na rozvoz pizzy a išli mi oživovať auto. Chlapík, ktorý šoféroval, je strašný macher. Na parkovisko pred našou bytovkou by to bolo iba pár metrov, nebyť prehradeného chodníka, takže autá si to musia obchádzať cez vedľajšiu ulicu. Tento týpek sa však nevzrušoval, rozbehol auto priamo oproti zábranám a než som stihla dopovedať - "tadiaľto bohužiaľ neprejdeme..." - prefrčal rovno pomedzi dva tie stĺpiky. Nechápem, ako sa tam vmestil - podľa mňa tam nebolo dosť miesta pre auto - no bez zaváhania sme boli na druhej strane. Netrvalo dlho, a konečne sa znovu ozval radostný rev môjho motora. A to je príbeh, ako moje auto zomrelo a vstalo z mŕtvych.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 12 plus 7 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou